Usievaład Kraŭčanka. Zahadkavaja hibiel u Kanach
Siońnia spoŭniłasia 100 hadoŭ z dnia naradžeńnia čałavieka, jaki volna abo mižvolna staŭ adnoj z samych zahadkavych postaciaŭ u historyi biełaruskaj savieckaj litaratury.
Usievaład Kraŭčanka
Usievaład Kraŭčanka z synami Iharam (źleva) i Siarhiejem (sprava), 1950-ja hady.
Pryčynaj hetaha była jaho śmierć 27 žniŭnia 1961 hodu ŭ Francyi. Ranicaj taho dnia savieckaja turystyčnaja hrupa ŭ składzie 26 čałaviek vyjechała aŭtobusam z Paryžu ŭ Kany. U jaje skład uvachodziŭ šyroka viadomy na toj čas biełaruski piśmieńnik Usievaład Kraŭčanka, hałoŭny redaktar časopisu «Biarozka», aŭtar kala dvaccaci knižak, u tym liku detektyvaŭ dla dziaciej i padletkaŭ. Kala piataj viečara hrupa prybyła ŭ Kany i raźmiaściłasia ŭ hateli «Madern». Usievaład Kraŭčanka spasłaŭsia na stomlenaść, admoviŭsia iści na ahlad horadu i skazaŭ siabram, što vyrašyŭ uziać duš i lehčy spać. Nieŭzabavie jon byŭ znojdzieny na dachu haraža hatelu pad aknom svajho numaru z prałomlenaj hałavoj. Vykinuŭsia Kraŭčanka z vannaha pakoju paŭraspranuty — u trusach i kašuli.
Francuskaja palicyja praviała śledztva, jakoje pryjšło da vysnovy, što heta samahubstva, pakolki była znojdziena pieradśmiarotnaja zapiska, u jakoj Kraŭčanka pisaŭ, što ničoha drennaha nie zrabiŭ suprać svajoj Radzimy, što jon byŭ spravakavany niekatorymi «siabrami» na słovy, jakija mohuć być interpretavanyja jak varožyja, i prasiŭ prabačeńnia ŭ svajoj siamji.
Z Francyi ŭ Biełaruś była pryviezienaja tolki urna z pracham piśmieńnika. Jaje ścipła pachavali na Ŭschodnich mohiłkach Miensku.
Z taho času ŭ piśmieńnickim asiarodździ pačali hulać niekalki versijaŭ pryčynaŭ samahubstva Kraŭčanki. Adny kazali, što jon sustreŭsia ŭ Francyi sa svajoj pieršaj žonkaj, jakaja źnikła ŭ vajnu i na toj čas žyła ŭžo ŭ Vialikaj Brytanii; adsiul vyvodzili dźvie versii — strach pierad savieckaj uładaj za kantakt z voraham i strach pierad druhoj siamjoj, ad jakoj piśmieńnik nibyta chavaŭ fakt najaŭnaści ŭ jaho pieršaj siamji. Inšyja kazali pra toje, što ŭ Kraŭčanki skrali ŭsie hramadzkija hrošy. Trecija śćviardžali, što heta była bytavaja pjanaja bojka i h.d.
Ale fakt palahaje ŭ tym, što nivodnaja ź ich nikoli nie była paćvierdžanaja aficyjna. Siamji Ŭsievałada Kraŭčanki nichto nikoli aficyjna tak i nie paviedamiŭ pra pryčyny sychodu ich baćki i muža. Ja kažu pra heta ź viedańniem spravy, pakolki źjaŭlajusia Kraŭčanku ziaciem — majoj žoncy Volzie było niekalki miesiacaŭ, kali jaje baćka zahinuŭ. I siarod hetych šmatlikich versijaŭ, jakija hulali pa Miensku, nie było nivodnaj, pra jakuju nielha było b raskazać siamji.
Možna šmat pisać pra hetuju spravu, ale ja tut abmiažujusia tolki vidavočnymi zahadkavymi i supiarečlivymi abstavinami hibieli piśmieńnika. Žurnalisty biełaruskaj emihranckaj hazety «Baćkaŭščyna» viali svajo raśśledavańnie hetaj spravy, jeździli ŭ Kany ŭ hatel, dzie adbyłasia drama, brali interviju ŭ jaho supracoŭnikaŭ i kamisara palicyi, padrabiazna vyvučali tvorčaść piśmieńnika i navat znajšli ŭ jahonym apaviadańni «Zorka Venera», apublikavanym u 12-m numary «Maładości» za 1959 hod, a taksama inšych tvorach schavany nacyjanalizm.
Siamja Kraŭčanki nikoli nia vieryła i nia vieryć u dobraachvotny sychod piśmieńnika z žyćcia. Voś fakty, jakija vyklikajuć asabista u mianie vialikija padazreńni. Heta fakty dakładna ŭstanoŭlenyja śledztvam i francuskimi žurnalistami.
Savieckaja turystyčnaja hrupa naličvała 26 čałaviek. U takim składzie hrupa i vyjechała z Paryžu ranicaj 27 žniŭnia 1961 hodu. Paśla padzieńnia piśmieńnika z vakna hatelu akazałasia, što hrupa składajecca z 24 čałaviek — mienavita stolki zarehistravałasia ŭ hateli ŭ Kanach. Francuskaja palicyja kanstatavała, što dva čałavieki sa składu hrupy źnikli nie viadoma kali i nie viadoma kudy. U francuskaj presie vykazvałasia navat mierkavańnie, što jany mahli być spalenyja ŭ krematoryi ŭ padvale savieckaj ambasady ŭ Paryžy, dzie paźniej spalili i cieła piśmieńnika.
Usievaład Kraŭčanka byŭ znojdzieny na prasmolenym dachu haraža z prałomlenym ciemiem, ale jašče žyvy. Ahonija praciahvałasia paŭhadziny. Lekarka hrupy nikoha nie padpuskała da piśmieńnika i da pryjezdu francuskaj palicyi paśpieła zrabić Kraŭčanku, jak jana kazała, supakajalny ŭkoł.
Pamiž smalanym dacham haraža, na jaki ŭpaŭ piśmieńnik, i aknom vannaha pakoju, adkul jon vykinuŭsia, roŭna šeść metraŭ. Pavodle kamisara palicyi Kanaŭ, u Kraŭčanki była vialikaja ŭvahnutaść na ciemieni. Vidavočna, što kab jaje atrymać, treba było skočyć z vakna zadam abo… atrymać mocny ŭdar pa hałavie jašče da padzieńnia.
Taksama dziŭna, što z vakna Kraŭčanka vykinuŭsia ŭ trusach i kašuli. Ci nia śviedčyć heta pra spantannaść abo hvałt?
Kiraŭnik hrupy doŭha admaŭlaŭsia viarnuć palicyi pieradśmiarotnuju zapisku Kraŭčanki, jakuju jamu dali dla aznajamleńnia. Žurnalisty ad kamisara palicyi daviedalisia, što jana nibyta była napisanaja łacinkaju i pa-rasiejsku. Narodžany na Mazyrščynie Kraŭčanka nikoli łacinkaju nie karystaŭsia. Ci niama tut sproby ŭskładnić hrafalahičnuju ekspertyzu? Aŭtentyčnaść počyrku palicyi paćvierdziŭ kiraŭnik hrupy.
Zapiska była znojdzienaja palicyjaj u adziežy piśmieńnika. Jak pisała «Baćkaŭščyna», składzieny arkušyk «byŭ zapchnuty praz kišaniu pad rubiec pały marynarki». Ja nie psychijatar, ale, zdajecca, pieradśmiarotnyja cydułki pakidajuć na vidnych miescach.
U tekście raźvitańnia piśmieńnik paprasiŭ prabačeńnia ŭ svaich dziaciej, jakich mieŭ čaćviora. Heta syn ad pieršaha šlubu Alaksiej (jaki žyŭ u novaj siamji Kraŭčanki, što abviarhaje adnu z versijaŭ jaho hibieli), a taksama syny Ihar, Siarhiej i dačka Volha. Dyk voś u zapiscy Kraŭčanka źviartajecca tolki da troch ź ich — jon zabyŭsia zhadać pra svajho małodšaha i samaha lubimaha syna Siarhieja. Mahčyma jon chvalavaŭsia, mahčyma pisaŭ pad dyktoŭku, a mahčyma testament pisaŭ zusim nia jon.
I tak dalej. Supiarečnaściaŭ u spravie vielmi šmat, ale surjozna imi nichto nikoli nie zajmaŭsia.
U 2011 hodzie, kali skončylisia 50 hadoŭ, na jakija ŭ SSSR zvyčajna zasakrečvalisia takija spravy, dačka piśmieńnika Volha źviarnułasia ŭ archiŭ KDB Biełarusi z prośbaj dać joj mahčymaść aznajomicca z archiŭnaj spravaj baćki. Joj, adnak, pakazali tom padšytych charaktarystyk na členaŭ turystyčnaj hrupy, dyj toje sa šmatlikimi zabielenymi miescami i mnohimi vyrvanymi arkušami. Taksama dačce vydali «Archivnuju vypisku». Tam, siarod inšaha śćviardžajecca, što ŭ vyniku ŭźnikłaha kanfliktu padčas znachodžańnia ŭ Francyi adzin z členaŭ hrupy byŭ nieadkładna vysłany ŭ SSSR. Apisańnie śmierci piśmieńnika ŭ hetym dakumencie padadziena tak:
«27 avhusta hruppa pribyła v horod Kan i raźmiestiłaś v otiele «Modiern». Kravčienko kak starosta hruppy raspriedielił turistov po nomieram, a sam posieliłsia s turistom Tichonovičiem (biełaruski mastak Valancin Cichanovič — S.A.) Kak objaśniajet Tichonovič, zajdia v nomier, Kravčienko pošieł myťsia v vannuju komnatu. Čieriez nieskolko minut Tichonovič usłyšał niejestiestviennyj krik Kravčienko i pobiežał v vannuju, hdie uvidieł, čto Kravčienko sidit na riešietkie otkrytoho okna. Tachonovič kriknuł: «Vsievołod, čto ty diełaješ? Ty upadieš!» i popytałsia schvatiť jeho, no Kravčienko sdiełał strannoje vyražienije lica, razžał ruki i poletieł vniz, udarivšiś hołovoj o kryšu pristrojennoho k zadniju kafie. Čieriez 30-40 minut on skončałsia».
A voś jak u «Archivnoj zapiskie» havorycca pra pryčyny samahubstva piśmieńnika:
«…kak eto vidno iz istorii boleźni, imiejuŝiejsia v poliklinikie lečsanupravlenija Ministierstva zdravoochranienija BSSR, Kravčienko, načinaja s 1949 hoda, stradał funkionalnym rasstrojstvom niervnoj sistiemy, viehietativno-sosudistoj distonijej, no eto nie było priniato vo vnimanije vračom lečfonda Sojuza pisatielej BSSR t. Niejfachom pri vydačie spravki o sostojanii zdorov́ja Kravčienko.
Pieried vyjezdom vo Franciju (tak žie kak i Juhosłaviju v 1956 hodu i v Čiechosłovakiju v 1958 hodu) v ankietnych i avtobiohrafičieskich dokumientach Kravčienko nie ukazyvał, čto on był žienat dvaždy. Kak tiepieŕ vyjaśnieno jeho piervaja žiena Kravčienko (Kirpičnikova) Basia Iosifovna, 1922 hoda roždienija, v 1942 hodu była vyvieziena v Hiermaniju, hdie vpośledstvii vyšła zamuž za oficiera anhlijskoj armii Sivieckoho Džona i vyjechała s nim v Anhliju. Do 1949 hoda ona pisała piśma roditielam Kravčienko.
Vieś pieriod nachoždienija hruppy turistov vo Francii obstanovka dla nich była očień słožnaja i tiažiełaja, soprovoždavšij hruppu hid postojanno pytałsia vlijať na turistov v antisovietskom napravilenii; u bolšinstva turistov proizvodiliś niehłasnyje osmotry vieŝiej, u niekotorych byli isporčieny fotoapparaty, v riadie horodov była obnaružiena śležka za turistami, čto tiahotiło našich turistov i, v osobiennosti, Kravčienko.
Vsie eto, a takžie płochoje sostojanije zdorov́ja Kravčienko i javiłoś, po našiemu mnieniju, pričinoj samoubijstva».
Što da zdaroŭja, dyk u siamji śćviardžajuć, što jano ŭ piśmieńnika było narmalnaje. U jaho tolki što naradziłasia dačka, pra jakuju jon maryŭ bolš za dziesiać hadoŭ i dla jakoj raspracavaŭ cełuju prahramu žyćcia, adnym z punktaŭ jakoj było viedańnie francuskaj movy i sumiesnaje padarožža z baćkam u Francyju.
Śmierć piśmieńnika i jaho tvorčaść vyklikali vialiki intares ŭ biełaruskaj emihracyi. Kraŭčanku pryśviačali artykuły, raśśledavańni i tvory, pieradrukoŭvali jahonyja apaviadańni i apovieści. Michaś Kavyl napisaŭ na śmierć piśmieńnika vierš, Janka Zaprudnik apublikavaŭ litaraturaznaŭčy razbor Kraŭčankavaj tvorčaści i h.d.
U Biełarusi ž sprobaj parazvažać pra zahadkavy sychod Usievałada Kraŭčanki zastajecca litaraturaznaŭčy narys Siarhieja Dubaŭca «Samahubstva biełaruskaha piśmieńnika ŭ Kanach», napisany dziesiać hadoŭ tamu. Voś zakančeńnie hetaha tekstu:
«Ale jość jašče knihi, tvorčaść. U našaha hieroja — lohkaje piaro, prazrystaja mova, strojny siužet, u jakim časta sustrakajecca fatalnaja notka. Jahonyja persanažy ad hetaha mocna vyjhrajuć i, badaj, nie sastaravajuć. Z adlehłaści času bačyš u hetych tekstach nie sacrealizm, a z chrestamatyjnaj akuratnaściu zbudavanyja fabuły. Ciapier tak nia pišuć. A jašče mižvoli hipnatyzuje hetaja kanskaja historyja, i pierad vačyma paŭstaje… čorna-bieły farmat kinošnaha nearealizmu, afarbavanaja ŭ kolery retra postać Albera Kamiu, jaki zahinuŭ niedaloka adsiul za hod pierad Kraŭčankam. Aboim, darečy, było pa 46. I voś užo zdajecca, što nie sacrealizm adčužaje ad nas kolišnija tvory, a tolki — čas, jaki adnolkava staryć što francuskaha ekzystencyjalista, što biełaruskaha sacrealista. I adnolkava nia staryć toje, nad čym jon nia ŭładny».
Nieŭzabavie źjavicca dakumentalny film dački Ŭsievałada Kraŭčanki Volhi ź dziasiatkami interviju i archiŭnymi dakumentami, ź jakoha my daviedajemsia bolš padrabiaznaściaŭ pra zahadkavuju hibiel piśmieńnika ŭ Kanach.