BIBLIJATEKA
№ 07 (128) 1999 h.
Novaja kniha vydaviectva «Naša Niva»
Alaksandar Łukašuk
U fijaletavaj nočy vuhał kryła
Dakumentalnaja proza
Kniha raskryvaje fizyjalohiju i noravy savieckaj systemy. Pracujučy ŭ hałoŭnaj partyjnaj hazecie «Źviazda», aŭtar šmat naziraŭ za pavodzinami vialikaha i małoha načalstva, a taksama zvyčajnaha «homa savietykusa». Padziei knihi razhortvajucca za fasadam pampeznaj kamunistyčnaj idealohii, dzie panujuć amaralizm i pjanstva, dzie splataje svaje intryhi KHB i niama svabody.
Alaksandar Łukašuk (nar. 1955), pracavaŭ pierakładčykam, žurnalistam, u dakumentalnym kino (Dziaržaŭnaja premija za film «Daroha na Kurapaty», 1994). Aŭtar knih «Ździek», «Filistovič. Viartańnie nacyjanalista», «Za kipučaj čekisckaj rabotaj» (mižnarodnaja premija Biełaruskaha Pen-Centru, 1998). Z 1993 — na Radyjo Svaboda.
Nieakreślenaja nadzieja
Baroka ŭ biełaruskaj kultury i mastactvie / Pad red. V.Šmatava. Instytut mastactvaznaŭstva, etnahrafii i falkloru NAN Biełarusi. — Miensk: Biełaruskaja navuka, 1998. — 304 s., 129 ił. ISBN 985-08-0239-1
Systema pryjarytetaŭ spažyŭca farmujecca pad upłyvam nia stolki sapraŭdnych vartaściaŭ, kolki štodzionnaha, štochvilinnaha pierakonvańnia ŭ jakaści, karyści (abo prosta najaŭnaści) tych ci inšych rečaŭ. Kožnaja recenzija — taksama svojeasablivy reklamny praspekt (usio roŭna, sa stanoŭčym abo admoŭnym znakam), taki sabie akt infarmacyjnaje ahresii, nota bene na palach knihavydaviectva.
Abjekt hetaj recenzii (abo sproby recenzii) sapraŭdy varty ŭvahi: heta kniha «Baroka ŭ biełaruskaj kultury i mastactvie». Jana nia vyklikała vialikaha ažyjatažu, niahledziačy na toje, što svaim źjaŭleńniem zakryła značnuju «dzirku na špalerach» (kali «špalerami» ličyć historyju biełaruskaj kultury) — stałasia pieršaj u našaj krainie hruntoŭnaj pracaj, pryśviečanaj takoj estetyčnaj źjavie jak baroka i jahonaj «prajekcyi» na biełaruskuju kulturnuju prastoru. Nietypovaść knihi, jaje adroznaść ad vydańniaŭ hetkaha kštałtu ŭ tym, što «Baroka ŭ biełaruskaj kultury i mastactvie» — nie manalitnaja navukovaja manahrafija, a zbornik materyjałaŭ kanferencyi, što adbyłasia ŭ IMEF AN RB (1994 h.). Dziakujučy razbureńniu stereatypnaj formy navukovaj pracy — zamknionaj, subjektyŭnaj, napisanaj adnym aŭtaram — źmianiajecca charaktar zasvajeńnia infarmacyi. Čytač atrymlivaje mahčymaść samastojna vyznačyć miežy kantekstu, u jakim budzie adbyvaca ŭsprymańnie (abo nieŭsprymańnie) tezaŭ i pastanovaŭ knihi, ahulnaja kancepcyja jakoj vymaloŭvajecca sa strakataj mazaiki supadzieńniaŭ i supiarečnaściaŭ u pohladach aŭtaraŭ asobnych artykułaŭ, tady jak manahrafija — «adfarmatavanaja» zahadzia, źnitavanaja ahulnaj subjektyŭnaściu, zamknionaja sama na sabie, paŭstaje pierad čytačom jak samadastatkovy abjekt zhody/niazhody ŭ pieradvyznačanym aŭtaram kantekście.
Ź inšaha boku, admoŭnaj rysaj takoha zbornika moža padacca vuzkaspecyfičnaść tematyki asobnych dakładaŭ, jakija, nibyta, nie farmujuć ahulnaha pohladu na ŭźniatuju prablemu. Adnak padbor dakładaŭ i ich čarhovaść dajuć vielmi maštabnaje ŭjaŭleńnie pra historyju i typalohiju biełaruskaha baroka. A «vuzkaspecyfičnaść» asobnych pytańniaŭ dapamahaje skiravać uvahu na kanceptualnyja akcenty dadzienaj prablemy. Nielha skazać, što aŭtary artykułaŭ zamykajucca ŭ mastactvaznaŭčych i estetyčnych pytańniach teoryi baroka. Ich pracy ŭtrymlivajuć šmat histaryčnaj i kulturalahičnaj infarmacyi, jakaja stvaraje ahulny fon epochi — kantekst dla tematyčna dyferencyjavanych artykułaŭ. Vytrymanaja ŭ ahulnym klučy j mova knihi — jana lohka ŭsprymajecca nia tolki prafesijanałam-mastactvaznaŭcam, ale j nieabaznanym amataram (to bok, jak toj lubiŭ kazać raniej, «raźličanaja na šyrokaha čytača»). Akramia taho, vydańnie niadrenna ilustravanaje (škada tolki, što ilustracyi nie kalarovyja).
Idealahična-kanceptualnaja afarboŭka knihi, jak i palihrafija, asablivaj strakataściu nie vyznačajecca. Asnoŭnaja masa artykułaŭ vytrymanaja ŭ tradycyjach antykalanijalizmu, na jaki my nijak nia možam pierachvareć. Ź inšaha boku, ščyra ciešyć toje, što ŭrešcie (choć i z žudasnym spaźnieńniem) i biełarusy zrazumieli, što kali jany i nadalej buduć nierašuča taptacca vakoł ułasnych kulturnych zdabytkaŭ, što z tych ci inšych pryčynaŭ majuć niejkaje adcieńnie sprečnaści — u ich nie zastaniecca ničoha, bo navukovaja etyka ŭ vyrašeńni pytańniaŭ prynaležnaści kulturnaj źjavy zvodzicca da viadomaha rasiejskaha vysłoŭja «kto piervyj vstał, toho i tapki». Tak, naprykład, u analahičnych rasiejskich i ŭkrainskich daśledavańniach prablemy ŭschodniesłavianskaha baroka Biełaruś, jak admietny šlach u dadzienym nakirunku, jaje dasiahnieńni, jak ŭpłyŭ na susiedziaŭ (tych samych rasiejcaŭ i ŭkraincaŭ) — nia zhadvajucca naohuł. I heta zakanamierna — čamu chtości pavinien rabić našuju pracu za nas? Chto, jak nia my, musić zachoŭvać i vyvučać toje, što źbierahłosia, niejkim čynam pieražyŭšy časy buldozeru j dynamitu? I ci nadoŭha nas chopić, kali my budziem kožnyja kolki socień hadoŭ pačynać spačatku?
Kniha nie daje adkazaŭ na hetyja pytańni, jana navat nie akreślivaje ich — prosta aktualizuje, vyklikaje adniekul z padśviadomaści, kab razam z sumnieńniami padaravać i nieakreślenuju nadzieju, jakaja ŭtrymlivajecca nia ŭ tekście i navat nie ŭ kantekście knihi. Jana — u miakkim śviatle, jakoje vypramieńvaje mastactva baroka — adno z najdaskanałych supolnych stvareńniaŭ Boha i čałavieka, jakoje ŭzvyšajecca nad katehoryjaj času, nie suadnosicca ź joj, jak pobač z carkvoj Śviatoha Ducha — nasamreč klaštaram bernardynaŭ — nie ŭsprymajecca ni šeraja budzionnaść praspektu Mašerava, ni štučny blask Trajeckaha pradmieścia.
Andrej Skurko
Zbor niezvyčajnaha
Skulptura i raźba Biełarusi XII-XVIII st.: Kataloh / Aŭt.-układalnik N.Vysockaja; Mast. V.Burmakin, V.Mińko. — Miensk: BiełEn, 1998. — 224 s.: ił. ISBN 985-11-0131-1
U našaj navucy niašmat vydajecca mastackich katalohaŭ, kab my nie zaŭvažyli systematyzavanaha vydańnia zboru skulptury Nacyjanalnaha mastackaha muzeju. Hetaja niezvyčajnaja kniha, jakoj nakanavanaje doŭhaje žyćcio, achoplivaje tvory XII—XVIII st., na praciahu jakich mastackija styli nie adnojčy nastupali adzin adnomu na piatki. Asabliva cikavaje XVI st., kali, jak adznačajecca ŭ katalohu, zaŭvažnyja reminiscencyi ramanskaha stylu, vybuch tak zvanaj imitacyjnaj hotyki i źjaŭleńnie tvoraŭ u tradycyjach Renesansu. Baroka ŭ architektury, skulptury, raźbie, lepcy Biełarusi pratrymałasia ŭsio XVII st. i try čverci XVIII st. Paśla takoha ŭstupu niezrazumiełym vyhladaje padzieł materyjałaŭ katalohu pavodle kalandarnych stahodździaŭ — XVI, XVII i XVIII, jakija, byccam by, «vyznačajuć asnoŭnyja etapy raźvićcia daŭniaha mastactva Biełarusi». Kataloh uražvaje nia stolki raznastajnaściu i mastackimi vartaściami muzejnaha zboru, kolki śviedčańniem taho, što nia ŭsio ŭ Biełarusi było źniščana, razrabavana i pradadziena. Zachavalisia navat niekatoryja skulptury sa zboru Biełaruskaha muzeju ŭ Vilni, navat ź pieršaj vystavy biełaruskaha mastactva ŭ Miensku ŭ 1918 hodzie! Nacyjanalny mastacki muzej moža hanarycca — «biełaruskaja plastyka akazałasia ŭ avanhardzie skulptury i raźby Ŭschodniaj Eŭropy», jak słušna zaŭvažana ŭ knizie. Pieršy dźviuchmoŭny varyjant katalohu (datavany 1987 h.) nie dačakaŭsia vydańnia, tak što pryjšłosia jaho «reanimavać». Na heta pajšli, kaniečnie, vialikija vysiłki, adnak biełaruskaja «pałova» tekstu pry hetym, na žal, zhubiłasia niezvarotna.
U katalohu šmat cikavych pracaŭ. Niezvyčajna vyhladaje najstaražytniejšaja biełaruskaja katalickaja skulptura — raśpiaćcie kanca XIV st. ź v. Hałubičy Hłybockaha rajonu. Pavodle katalohu jana — sučaśnica katalickaha chrostu Litvy i Biełarusi, učynienaha Jahajłam u 1387 h. Histaryčnaja vierahodnaść hetaha sumnieŭnaja, a z mastackaha boku jana bolš padobnaja da poźniehatyčnaha tvoru. Hotyka na našych ziemlach žyła niezvyčajna doŭha — nia tolki ŭsio XV st. (jakim možna datavać hałubickaje raśpiaćcie), ale i amal usio XVI st. (najbolš vierahodnaja, jak pa-mojmu, data stvareńnia raśpiaćcia). Nastupnuju pavodle chranalohii skulpturu, archanioła Michała, taksama možna datavać nia tolki druhoj pałovaj XV st., ale j pačatkam XVI st. Zašmat u katalohu ananimnych vyjavaŭ, identyfikavać jakija, peŭnie, možna było b. «Śviaty ŭ rycarskich daśpiechach» — skulptura śviatoha karala z uładarnickim viancom na hałavie. Śviatych karaloŭ niašmat, i tut adzin z najbolš papularnych — śv. Žyhimont, burhundzki karol VI st. Skulptura № 33 — heta doŭhavałosy biezbarody mužčyna, vielmi padobny da śv. Jana Bahasłova, a nie da cara Davyda. U biezbarodym «Biskupie rymskim» (№ 40) mnie bačycca papa Ryhor, a va «Ŭnijacie» (№ 184) — sapraŭdy Jazafat Kuncevič, da čaho, zrešty, schilajecca i aŭtar katalohu.
Asobnyja tvory biełaruskaj skulptury dajuć prykłady niezvyčajnaha spałučeńnia katalickich i pravasłaŭnych rysaŭ. Raśpiaćcie 1696 h. majstra Kazimira Krupoviča vyznačanaje jak «katalickaha typu», ale adrazu pryviedzienaja jaho mahčymaja krynica — hraviura z pravasłaŭnaha kijeŭskaha «Akafistu» 1677 h. Značyć, skulptura nie zusim katalickaha typu, i Chrystos na kryžy maje «pa-pravasłaŭnamu» haryzantalnyja ruki. Na katalickich kryžach cieła Zbaŭcy hłyboka pravisaje na rukach (darečy, u katalohu napisana: «ruki Chrysta prypadniatyja i raźviedzienyja ŭbaki», choć takoje praktykavańnie zrabić na kryžy niemahčyma).
Karotka pra inšaje zaŭvažanaje. Skrupuloznaść katalohu ŭ niekatorych vypadkach pierachodzić peŭnuju miažu, tak što staranny zbor faktaŭ z roznych krynicaŭ abiasceńvaje vynik: «U Połacku kaścioł jezuicki z kalehijumam viadomy z 1580, 1686, 1694, 1696 h.», śv. Jan Niepamuk «kananizavany... ŭ 1721 (1722, 1729, 1736) h.». «Levy» bok na zdymkach časam adpaviadaje «pravamu» boku ŭ tekście. U pačatku knihi pryhadana vykarystańnie dla raboty ekzatyčnaha kitovaha vusu, ale znajści jaho ŭ tekście katalohu nie ŭdajecca. «Stračany palec levaj ruki», peŭna, vyklikaŭ u skulptury hanhrenu, bo na zdymku niama ŭžo ŭsioj kaniečnaści. Biazrukaha śv. Hieorhija spačatku padazrajuć, što jon byŭ uzbrojeny miačom, a paśla — kapjom.
U cełym ža kataloh kaštoŭny nia tolki tym, što ŭ im źmieščanyja amal usie «adzinki» skulptury i raźby z muzeju, ale j šmatlikimi dadatkami. Majecca pieralik drevaapracoŭčych instrumentaŭ, pihmentaŭ, źviaznych rečyvaŭ, lakaŭ, hruntoŭ, terminalahičny słoŭnik, a taksama słoŭnik raźbiaroŭ i skulptaraŭ (asobna pieraličvajucca biełaruskija majstry, što pracavali ŭ Rasiei ŭ XVII—XVIII st.). Śpisy majstroŭ uražvajuć svajoj daŭžynioj. Mo, nia varta było ich razvodzić imionami cieślaroŭ i stalaroŭ. Tyja, kaniečnie, mahli časam zmajstravać «štuku», ale sapraŭdnych mastackich majstroŭ u Biełarusi zvali «raźbiary» i «śnicery». Karystańnie roznamoŭnymi krynicami, u bolšaści vypadkaŭ «praz druhija ruki», dało niečakanyja vyniki pry pieradačy imionaŭ na rasiejskaj movie. «Zmodieciensis Stiefan» pry pravilnym pierakładzie z łaciny pavinien abiarnucca ŭ «Stafana Žamojta», «Šanko» pry słušnaj tranśliteracyi sa starapolskaj — heta «Sańka», a «Šimanovič Jačko» pa praŭdzie «Jacka Siamionavič».
U śpis biełaruskich majstroŭ uniesienyja j vilenskija ŭmielcy. A jak ža inakš!
Valery Paźniakoŭ
Novyja knihi, dasłanyja ŭ redakcyju
Hrymać A. i inš.: Metad. dapam. / A.Hrymać, Ł.Varanieckaja,
U.Paškievič. — Narodnaja pedahohika biełarusaŭ. — Miensk: Vyd.
Uł.Skakun, 1999. — 256 s. — Nakład 5000 as. ISBN 885-6235-13-8
Kantakty i dyjalohi. Infarmacyjna-kulturalahičny biuleteń Mižnarodnaj asacyjacyi biełarusistaŭ i Biełaruskaha tavarystva družby i kulturnaj suviazi z zamiežnymi krainami. — № 2-3 (38-39). Luty-sakavik, 1999. — 64 s. — Nakład 299 as.
Łukašuk A. U fijaletavaj nočy vuhał kryła. Dakumentalnaja proza. — Naša Niva (Biblijateka «Vostraja Brama», 3), 1999. — 160 s. ISBN 9986-92-19-6-1
Novy zapaviet / Pier. ajca Ŭładzisłava Čarniaŭskaha. — Miensk, 1999.
Prava na volu. Biuleteń pravaabarončaha Centru «Viasna-96». № 3 (27), № 4 (28) 1999.
Šalkievič V. Historyja palityčnaj i pravavoj dumki Biełarusi: Navučalny dapamožnik (Seryja «Historyja Baćkaŭščyny», dadatak da časopisa «Prava i ekanomika») — Miensk, 1999. — 200 s. — Nakład 250 as.
Jurevič Ł. Kamentary. Litaraturaznaŭčyja artykuły. — Miensk, 1999. — 302 s. — Nakład 500 as.
Biektiniejev Š. Formirovanija rośsijskoj armii s biełorusskimi naimienovanijami. — Miensk: Arti-Fieks, 1999. — 116 s.: ił. — Nakład 200 as. ISBN 985-6119-25-1
Liokumovič T. Potomki A.S.Puškina v Biełarusi. — 2-je vyd. —Miensk: Universyteckaje, 1999. — 168 s. — Nakład 4000 as. ISBN 985-09-0221-3
Na pačatku hodu ŭ Ńju-Jorku vyjšła kniha ŭspaminaŭ Jaŭchima Kipiela «Epizody». Ja.Kipiel – asoba dapraŭdy lehiendarnaja: u 20-ja hady – kiraŭnik mienskaha maładziovaha klubu «Biełaruskaja Chatka», supracoŭnik Inbiełkultu, u 30-ja — saviecki zek, u 1944-m – staršynia II Biełaruskaha Kanhresu, u 50-ja — adzin ź lideraŭ biełaruskaj emihracyi ŭ ZŠA... Zachaplalnaje apaviadańnie pra sustrečy ź Jankam Kupałam i Jakubam Kołasam, z baćkami nacyi Vacłavam Łastoŭskim, Jazepam Losikam, Vacłavam Ivanoŭskim, siabroŭstva zy Źmitram Žyłunovičam, supraca z kiraŭnikom biełaruskaha supracivu ŭ časie niamieckaje akupacyi ks. Vincentam Hadleŭskim, spatkańni z rasiejskim hienerałam Ułasavym. Kniha poŭnaja najcikaviejšych śviedčańniaŭ pra vyznačalnyja padziei biełaruskaje historyi.
Vydańnie možna zamović pa teł. (017) 283-24-10.
Knihu dziciačych piesień «Dudaročak» (z notami i metadyčnymi ŭkazańniami), składzienuju I.Łosikam i Ł.Skaromnaj, možna zamović pa teł. (017) 227-78-92