100 tvoraŭ mastactva XX st.: Aleś Puškin. Epitafija dziedu
№ 15 (136) 1999 h.
100 tvoraŭ mastactva XX stahodździa
Aleś Puškin.
Epitafija dziedu
Heta adno ź pieršych pałotnaŭ Puškina. Nie zvažajučy na jahony ŭzrost i jašče ścipły darobak učorašniaha vypusknika mastackaha instytutu, hety tvor byŭ adrazu pastaŭleny ŭ šerah słavutych i klasyčnych. Jaho šmatkroć repradukavali, vystaŭlali, dy, narešcie, prydbali ŭ Nacyjanalny mastacki muzej.
Siarod taho, što stvarałasia na pačatku 90-ch hadoŭ, tvory Alesia Puškina, dy j sama jahonaja postać, pryciahnuli ŭvahu hledača svajoj siužetnaściu j naturalistyčnaściu vyjavaŭ. Papiaredni saviecki peryjad addaliŭ hledača ad mastaka, najpierš z-za adsutnaści mastackaje aśviety, a pa-druhoje, z-za adsutnaści rynku i, adpaviedna, mastackaj krytyki. A tamu mastaki nia nadta i dbali pra svaju papularnaść. A biełaruski hladač nia bačyŭ roźnicy pamiž Dali j Isačovym, pamiž Savickim i Aroska. Mastakam nie padabałasia publika. Publicy byli niedaspadoby mastaki. A voś ža karcina Puškina spadabałasia ŭsim. Čym?
Najpierš tym, što ŭ jaje možna ŭziracca doŭha i ŭvažliva, składajučy sabie roznyja apoviedy, ciešačy svaje ŭspaminy ci hledziačy ŭ lusterka svajho ž pobytu. Nanizanyja, niby pacierki na nitku, roznyja siužety składajucca ŭ adziny ružaniec, pierabirajučy jaki, my pierabirajem i frahmenty svajho žyćcia...
Kampazycyja składajecca sa zvyčajnych, navat banalnych dla našaha mastactva elementaŭ. Naciurmort: ssochłyja ziołki, cybula, časnyk, baby... Pejzaž: miestačkovy krajavid, biaź niejkich adrasnych prykmietaŭ... Ludzi: niasuć trunu na kapcy, a vadu dachaty, koluć drovy j kabana... Ptuška: niejkaja raściarušanaja paŭhałka-paŭvarona, rychtyk jak u Brejhiela, lacić skroź čornyja karuny halla... Usio jak paŭsiul, ale na tym i palahaje abajalnaja pryciahalnaść «Epitafii» — na jaje ŭniversalnaści.
Biełaja drapiroŭka abrusa, elehancki skamiečanaja, sychodzić ź pieršaha planu ŭ dalahlad, raspuskajučysia ŭ śniahoch. Choład abrusu na šerym kole stała padkreśleny zvonkimi barvami załatych cybulinaŭ dy liścikaŭ-pisiažkoŭ letašniaje travy. Hetak prosta — chata astyvaje. Chata, dzie byŭ dzied. A tam, tam, u siniejučaj imžy blizkaje adlihi, tudy, kudy jaho źnieśli, pa-raniejšamu varušacca, žyvuć ludzi... Rezkaje spałučeńnie roznych planaŭ, zanadta blizkich dy biaskonca dalokich, utvaraje iluziju nievierajemnaje manumentalnaści nievialikaha stankavaha pałatna.
Ścipłaja kalarovaja hama (try-čatyry kolery) pry bližejšym razhladzie akazvajecca cełym kalejdaskopam paŭtanoŭ dy adcieńniaŭ. Sama žyvapisnaja technika Puškina ŭ hetym pałatnie cikavaja: niešta praciorta, jak u łakach, niedzie pradrapana, niby na hraviury, a niedzie, niby akvarellu, pakładzieny prazrysty blik. Paźniej Puškin źviartajecca da roznych, praściejšych technikaŭ: alej, tempera, ułasnaja kroŭ... Zrešty, hety, užo inšy Puškin, stavić sabie inšyja zadačy.
Jon zapaminajecca ŭsim pa-roznamu. Dla adnych jon — restaŭratar unikalnych rośpisaŭ 18 st. Stanisłavaŭskaha kaściołu ŭ Mahilovie i aŭtar rośpisaŭ carkvy ŭ svaim rodnym Babry. Dla inšych — mastak-avanhardyst, jaki stvaryŭ u Viciebsku halereju ŭłasnaha imia j zdoleŭ-taki ździvić miesta Šahała dy Maleviča svaimi biaźlitasnymi perfomansami. Dla kahości jon — antysemit, babnik i nacyjanalist. A dla kahości... Zapomniŭsia, karaciej. Najpierš, elehičnaj i niahučnaj «Epitafijaj».
Siarhiej Chareŭski
Aleś Puškin (1965, miastečka Bobr, Mienščyna), žyvapisiec, manumentalist i stankavist. Da 1983 vučyŭsia ŭ škole-internacie imia Achremčyka. U 1990 skončyŭ Biełaruski teatralna-mastacki instytut, dzie vučyŭsia ŭ Haŭryły Vaščanki. Aŭtar rośpisaŭ u Licei mastactvaŭ, što ŭ Miensku, u sanatoryi «Biełaruś», što ŭ Druskienikach (Litva), u kaściole Śv. Stanisłava ŭ Mahilovie. Žyvapisnyja pałotny zachoŭvajucca ŭ Nacyjanalnym mastackim muzei i Połackim histaryčna-kulturnym zapaviedniku. Vystaŭlaŭ svaje tvory ŭ Litvie, Polščy, Niamieččynie, Rasiei.