Siarhiej Chareŭski. Samaja staražytnaja
№ 27 (236), 4 lipienia 2001 h.
Siarhiej Chareŭski
Samaja staražytnaja
Kali ŭ pasieliščy jość vulica Zamkavaja — hetaje pasielišča staroje. I kožny kamień pad nahami moža vyjavicca ŭnikalnaj archiealahičnaj znachodkaju.
Idučy pa Zamkavaj u Dryśviatach, pa vulicy z troch siadzibaŭ, jakaja robić rezki vyhin u bok kaściołu, adrazu ŭjaŭlaješ sabie kolišniuju vielič miastečka, pra jakoje italjaniec Alaksandar Hvanini jašče ŭ ChVI st. u svajoj “Kronicy Eŭrapiejskaj Sarmatyi” pisaŭ: “Zamak nad vozieram vialikim”... I adrazu pačynaješ pa-inšamu hladzieć na prostyja chaciny, što stajać tut ciapier. Uhladaješsia, mižvoli čakajučy sustrečy ź jakoj staradaŭniaj tajamnicaju. I ŭsio tut zdajecca viečnym.
Zamkavaja vulica moža być šykoŭnym erzacam staroha horadu, jak u Vilni, albo tolki paznačać staraśvieckuju jaho miažu, jak u Viciebsku, dzie Zamkavaja zacisnutaja pamiž vulicaj Kirava j praspektam Frunze... Zamkavaja moža j nasamreč vieści da staražytnaha zamčyšča, jak vuzieńkaja brukavanka ŭ Brasłavie. A to j da sapraŭdnaha karaleŭskaha zamku, jak u Horadni. Albo zastavacca adno napaminam pra byłyja časy, jak Zamkavy zavułak u Połacku, jaki idzie ŭzdoŭž šmatkroć paniaviečanych budynkaŭ kolišniaha jezuickaha kalehijumu. Jaje navat možna pierajmienavać. Naprykład, u Kamsamolskuju, jak u Słonimie. Ale jana musić być. Być u kožnym horadzie, prynamsi, z našaha boku Atlantyki. Bo sam paniatak zamku jak vysokaha symbalu abarony j zastupnictva, zamožnaści kraju j lubovi da jaho — niešta fundamentalnaje.
Metafara zamku — nieadjemnaja častka eŭrapiejskaje kultury, jana sustrakajecca tam u tysiačy prajavaŭ — ad Kafki da Karatkieviča.
A voś u Miensku ciapier Zamkavaj vulicy bolš niama. Niebaschił nia ŭpaŭ u Śvisłač, a nacyjanalnyja medyi nia ŭhledzieli ŭ tym “infarmacyjnaje nahody”... Rujnavać jaje pačali ŭ siaredzinie 80-ch, padčas budaŭnictva metro. Viedama, možna było skarektavać prajekt, štości pierajhrać, kapać katłavan niedzie ŭbaku. Ale... Vyrašyli źniščyć uvieś pravy front staraśvieckaje zabudovy j kalarytny adnapaviarchovy budynak ź vializnymi voknami, na rahu vulicy Vyzvaleńnia. Tym časam vyjšła kniha Zianona Paźniaka “Recha daŭniaha času”, dzie byŭ źmieščany apošni zdymak hetaje staradaŭniaje vulicy, paznačany 1983-m... Paźniak tady pisaŭ:
“Hałoŭnaj vulicaj u zamku, a potym i na Zamčyščy na praciahu ŭsiaho peryjadu jaho jsnavańnia da siaredziny XX st., była vulica Zamkavaja. Trasiroŭka jaje samaja stražytnaja z usich vulicaŭ u Miensku. Jana pierasiakała Zamčyšča pa dyjahanali z uschodu na zachad i ŭžo ŭ pieršaj pałovie ChVI st. była zabrukavanaja... Paźniej vulica pradaŭžałasia j za vałam, až da pierasiačeńnia ź Vialikaj Tatarskaj. Zaraz jašče zachavałasia častka jaje trasy, što prymykaje da vulicy Dzimitrava. Tut zachavalisia i pabudovy XVIII i XIX stahodździaŭ...”
Kalarytnuju zhadku pra Zamkavuju vulicu siaredziny XIX st. pakinuŭ nam Pavał Špileŭski:
“Jak napamin pra zamak zachavałasia nazva vulicy Zamkavaj: jana jdzie ad Śvisłačy mima Nizkaha rynku, i, pierarezvajučy vulicu Rakaŭskuju, kala žydoŭskaje škoły, upirajecca ŭ padešvu hary Vysokaha Rynku j tym, nibyta, paznačaje miežy staroha horadu. Vulica hetaja davoli brudnaja j nasielenaja bolšaj častkaju cechavymi miaščanami, maŭlaŭ, jak uspamin ab pravach stražytnaha Miensku, vydadzienych u zamku. Jość tut i žydy, drobnyja handlary. Majuć jany takija-siakija kramki, napoŭnienyja zbanami, draŭlanym posudam, kazinym syram, masłam, małakom i dziohciem. Nie ździŭlajciesia — u niekatorych kramkach heta pradajecca ŭsio razam. La vulicy Zamkavaj jość hetak zvany Smačny kutok, niešta nakštałt abžornoho radu, dzie za piać kapiejek srebram častujuć supam-krupnikam i kavałkam jałavičyny, a taksama kałdunami j vałovaj piačonkaju”.
Ja dobra pamiataju vulicu Zamkavuju. Ci ž mnie jaje nia pamiatać? Mienavita pa hetaj vulicy ja 8 hadoŭ chadziŭ u škołu, jakaja była na hary, na vulicy Špalernaj. Zimoju my, małyja, na svaich rancach katalisia z hetaje hary prosta na Zamkavuju, ryzykujučy zimovym nadviačorkam patrapić pad čyjeści koły. Och i svarylisia na nas tamtejšyja žychary! A ŭvosień ja bryŭ sabie pakrysie pa starym pylnym bruku, nad jakim navisała hallo vialikich drevaŭ u zołacie j srebry žoŭkłaha liścia...
Z ranicy da nočy tutaka ŭsio žyło niejkim minijaturnym drobna pramadelavanym žyćciom... Tam — dzieci hulalisia sa ščaniukom. Tam — siadzieli kalarytnyja pjantosy. A tam — para starych žydoŭ hulała ŭ šachmaty. Tut — ciotka zdymała ź viarovak bializnu. A tut niechta biaskonca ŭvichaŭsia la adzinaje telefonnaje budki, uščent raźbitaje j razmalavanaje boh viedama čym. Budynak byłoje synahohi, dzie byli mastakoŭskija majsterni, što stajaŭ na skryžavańni vulic, naahuł byŭ tajamnicaju. Voś tam u dziciačym ujaŭleńni i moh być sapraŭdny zamak. Kali my, školniki, vymaŭlali nazvu hetaje vulicy — Zam-ka-va-ja.., dyk navat dryvotniki j punkt pryjomu škłatary na rahu zdavalisia nam čymści zusim nie zvyčajnym. A kožny kamień pad nahami moh vyjavicca archiealahičnaj znachodkaju.
Ciapier na miescy vulicy Zamkavaj nie zachavałasia ničoha. Šylda na płocie novabudoŭli, što atačaje adziny budynak na Dzimitrava, śviedčyć, što tut budzie čatyrochpaviarchovy dom z padziemnymi haražami j stajankaju. Ad vulicy Zamkavaj zastałasia tolki adna ściana domu XIX st., što prymykaje da novaha pampeznaha j biezhustoŭnaha budynku. Hety novy dom byŭ pabudavany pavodle prajektu architektara Hrečyna. Zrešty j nazva salonu ŭ hetym budynku adpaviednaja: “12 kresłaŭ”. Na tym ułomku staraśvieckaje ściany jašče zastałasia šyldačka: dom numar 31... Voś i ŭsio što datryvała ad dziasiatkaŭ damoŭ na samaj staražytnaj mienskaj vulicy, bruk na jakoj mieŭ amal paŭtysiačy hadoŭ.