U kancy minułaha hodu niejkaja chvoraść nie dała mnie vyjści na vulicu — da telefona — i pavinšavać z 80-hodździem Alenu Vasilevič. A zrabić heta post festum było niajomka.
| Anatol Sidarevič FOTA ANATOLA KLEŠČUKA |
Nia viedaju, jak było z Alenaju Vasilevič. Kali vyrašyli nie ŭznaharodžvać — nie pryznali «svajoju». Kali ž pačuli, što piśmieńnica nia prymie ŭznaharody, dyk ja — znoŭ ža — rady za pavažanaha mnoju čałavieka. Voś i Niła Hileviča nie ŭznaharodžvali, i Anatola Viarcinskaha...
Nił Hilevič, jak vyhladaje, ćviorda zamacavaŭsia ŭ liku zabaronienych. Jość takija śpisy na radyjo i telebačańni: peŭnym dziejačam nielha vystupać, a artystam — čytać teksty, ahučvać roli (navat zajčyka ci kotki ŭ kazcy dla dziaciej). Niepažadanyja asoby majucca i ŭ dziaržaŭnych hazetach z časopisami: Śviatłana Aleksijevič, Vasil Bykaŭ, Nił Hilevič, Hienadź Buraŭkin, Aleś Razanaŭ, Uładzimier Arłoŭ... Dy mianie nia dziejańni čynoŭnikaŭ turbujuć: što voźmieš z chamaŭ? Mianie cikavić psychalohija ludziej mastactva.
Anton Łuckievič pisaŭ pra rasiejski narod: «Poŭnaja niastača hramadzkaha instynktu, krajni indyvidualizm — voś asnaŭnyja rysy tak doŭha niavolenych mas». Viedama, Łuckievič i svoj narod nie zabyvaŭ. Jon bačyŭ, jak masa synoŭ dy ŭnukaŭ pryhonnych sialan i bitaje šlachty nia zdatnaja być volnymi ludźmi i nienavidzić volnych. Jahonyja słovy pra hramadzki instynkt dy indyvidualizm vydatna stasujucca i da našych dziejačoŭ kultury.
Dziviać mianie niaštatnyja aŭtary, jakija niasuć u toj «LiM», u tyja časopisy artykuły, recenzii, natatki, vieršy, prozu. Niaŭžo hramadzki instynkt nie padkazvaje im, što najlepšy srodak abarony ad cenzury — ničoha nie pisać dla padcenzurnych vydańniaŭ? Niaŭžo hramadzki instynkt nie padkazvaje artystam, što najlepšy srodak abarony ad cenzury na radyjo i telebačańni — nia jści da ich ahučvać roli, čytać teksty? Niaŭžo hramadzki instynkt nie padkazvaje, što ad chamaŭ nielha brać premii, medali i ordeny?
Kali intelihiencyja nia zdolnaja arhanizavacca suprać hramadzkaha zła, dyk čaho ž tady žadać ad ludziej u vatoŭkach i plušaŭkach?
Anatol Sidarevič


Kamientary