Sofja Vitaŭtaŭna, haspadynia Maskvy
Adny nazyvali jaje «sprytnaj intryhankaj, jakaja zrabiła šmat zła Rasii». Inšyja jakich tolki ŭpłyvaŭ i novaŭviadzieńniaŭ nie prypisvali Sofji: i zakony, i kancylaryja, i vyjezdy litoŭskich kniazioŭ i bajaraŭ na słužbu ŭ Maskvu… Ale ci da kramloŭskich intryh było kniahini, jakaja naradžała adno dzicia za druhim? I jakija mahčymaści dziejańnia na hetym poli pakidali joj normy tahačasnaha hramadstva? Pra rolu žančyny ŭ vialikaj palitycy XV stahodździa na prykładzie Sofji, dački vialikaha kniazia litoŭskaha Vitaŭta, žonki vialikaha kniazia maskoŭskaha Vasila I i maci Vasila II, piša kandydat histaryčnych navuk Siarhiej Palechaŭ.
Sofja i Vasil I. Vyšyŭka 1414—1417 hadoŭ. Wikimedia Commons.
Dačka jak instrumient
Historyki adnosiać naradžeńnie Sofji da 1370-ch. Vitaŭtu tady było za dvaccać. Hanna, žonka Vitaŭta i maci Sofji, vierahodna, pachodziła sa smalenskich Rurykavičaŭ.
Kali naradziłasia Sofja, mahčyma, jašče byŭ žyvy vialiki kniaź Alhierd. U maskoŭskim pachodzie svajho dziadźki Vitaŭt udzielničaŭ u 1368 hodzie — tady jašče ništo nie varažyła bliskučaj budučyni maładoha kniazia. Dyj lidarstva Maskvy ŭ paŭnočna-ŭschodniaj Rusi možna było stavić pad pytańnie: Michaił Ćviarski, sajuźnik Alhierda, niekalki razoŭ sprabavaŭ atrymać u tataraŭ jarłyk na vialikaje kniažańnie Uładzimirskaje, adcisnuŭšy maskoŭskich kniazioŭ.
Pieršaja, nienaŭprostaja zhadka pra Sofju adnosicca da pačatku 1380-ch — času imklivych źmienaŭ na palityčnym poli VKŁ: baćka Vitaŭta Kiejstut vystupiŭ suprać svajho plamieńnika Jahajły, jaki paśla śmierci Alhierda staŭ vialikim kniaziem. Paraza kaštavała Kiejstutu žyćcia, a Vitaŭtu ŭdałosia źbiehčy ŭ Prusiju, dzie jon byŭ pryniaty mahistram Teŭtonskaha ordena i chryściŭsia. I ŭ 1384 hodzie kiraŭnictva ordena praduhledžvała, što ŭ vypadku śmierci Vitaŭta biez naščadkaŭ mužčynskaha połu orden zmoža vydać zamuž jaho dačku. Vidać, miełasia na ŭvazie Sofja, choć jana i nie nazvanaja pa imieni. U tyja časy naščadak nie mužčynskaha połu razhladaŭsia tolki jak instrumient «vialikaj palityki».
Piačatka Sofji Vitaŭtaŭny z vyjavaj hrečaskaha boha paŭnočnaha vietru Bareja, jaki vykradaje carskuju dačku Aryfiju, kab źnieści na dalokuju Poŭnač. Ci nie anałohija da ŭłasnaha zamužža? Sobranije hosudarstviennych hramot i dohovorov, chraniaŝichsia v hosudarstviennoj kollehii inostrannych dieł. Č. 1. Moskva, 1813.
Zamuž z emihracyi
Niekatoryja historyki ličać, što pieramovy pra šlub z Sofjaj maskoŭski kniažyč Vasil, syn Dźmitryja Danskoha, vioŭ ź Vitaŭtam jašče ŭ 1387 hodzie, viartajučysia z Ardy. Jak by tam ni było, skora čarhovaje abvastreńnie adnosin ź Jahajłam zmusiła Vitaŭta ź siamjoj znoŭ biehčy ŭ orden. U miemaryjale, pradyktavanym na miažy 1389 i 1390 hadoŭ, Vitaŭt skardziŭsia, što Jahajła i Skirhajła nie dazvalali jamu vydać zamuž «lubimuju dačušku», za kaho jon choča. Jahajła abhruntavana bajaŭsia, što tym samym Vitaŭt nabudzie sajuźnikaŭ.
Vitaŭtu ŭdałosia vydać dačku zamuž, kali jon byŭ u Prusii, nieŭzabavie paśla taho, jak Vasil I u 1389-m staŭ maskoŭskim kniaziem. U žniŭni 1390-ha burmistr Reviela pisaŭ, što maskoŭskija pasły jeduć u Prusiju pa dačku Vitaŭta. Pasłam, miarkujučy pa ŭsim, pryjšłosia čakać viartańnia baćki niaviesty, što jakraz vypraviŭsia ŭ znakamituju rejzu u Litvu. U pachodzie ŭdzielničaŭ ćviet jeŭrapiejskaha rycarstva — u tym liku hraf Derbi, budučy anhlijski karol Hienrych IV Balinhbrok, jaki tady vioŭ žyćcio vandroŭnaha rycara. Ordenskaje vojska spaliła vilenski Kryvy zamak, zahinuŭ i kniaź Karyhajła Alhierdavič.
U baraćbie Vitaŭta za «otčynu» vajna, dypłamatyja i matrymanijalnaja palityka išli pobač. Uvosień sprava z šlubam była ŭłahodžanaja, i karabiel z Sofjaj, kniaziem Ivanam Alhimontavičam Halšanskim, jaki jaje supravadžaŭ, i maskoŭskimi bajarami adpłyŭ z Hdańska ŭ Noŭharad.
1 śniežnia pasolstva prybyło ŭ Maskvu, i tolki 9 studzienia 1391 hoda było viasielle. Napiaredadni Sofja pierajšła ŭ pravasłaŭje. Praz sto ź niečym hadoŭ zachodni dypłamat Sihizmund Hierbierštejn pisaŭ, što ŭ Maskvie Sofju nazyvali Anastasijaj. Niajasna, što za hetym stajała: niaredkaja dla zajezdžaha naziralnika błytanina, śled zvarotu Sofji ŭ pravasłaŭje abo prajava fienomiena chryścijanskaj dvuchimionnaści. Prynamsi, na jaje sarkafahu stajała imia «Sofja».
«Jon nie paškaduje svajho ziacia»
I zamužam Sofja zachavała suviazi z baćkam, u stanoviščy jakoha adbylisia važnyja pieramieny. Uletku 1392-ha, pamiryŭšysia ź Jahajłam, jon viarnuŭsia ŭ Litvu, atrymaŭ svaju «otčynu» Troki, a nieŭzabavie pačaŭ pavialičvać upłyŭ. Intaresy Vitaŭta na Rusi nie abmiažoŭvalisia ziemlami VKŁ, a heta pahražała kanfliktam z Maskvoj.
Spačatku ŭsio składvałasia «pa-siamiejnamu»: tak, u 1396 hodzie Vitaŭt dvojčy sustrakaŭsia z Vasilom — adzin raz u litoŭskim Smalensku, a druhi raz u maskoŭskaj Kałomnie, paśla litoŭskaha pachodu na Razanskuju ziamlu. Zdavałasia b, kiraŭnik VKŁ i jahony maskoŭski ziać dziejničali razam. Prynamsi, tak było, pakul hetyja dziejańni byli na ruku Vitaŭtu.
Miž tym, pakul Vasil I vioŭ zaciažnuju vajnu z Noŭharadam za Dźvinskuju ziamlu, u Litvie sprava išła ad zamireńnia z Teŭtonskim ordenam da sajuzu ź im. Jašče ŭ pačatku 1398 hoda komtur Rahnita, jaki pabyvaŭ u Litvie, papiaredžvaŭ vialikaha mahistra Konrada fon Junhinhiena: kali Vitaŭtu ŭdasca damovicca z ordenam, jon nie paškaduje svajho ziacia. 12 kastryčnika 1398-ha Vitaŭt zaklučyŭ sajuz z ordenam canoj sastupki Žamojci, pry hetym baki damovilisia ab padziele śfier intaresaŭ: Litvie dastavaŭsia Noŭharad, a ordenu — Pskoŭ. Heta išło nasupierak intaresam Vasila I, jaki pačaŭ źbivać kaalicyju ruskich kniazioŭ, a na sustreču ź Vitaŭtam u Smalensk u pačatku 1399-ha adpraviŭ Sofju.
Jak viadoma, płany Vitaŭta złamała paraza ad tataraŭ na Vorskle ŭ žniŭni taho ž hoda.
Padparadkavać Noŭharad jamu tak i nie ŭdałosia. Napaminam ab hetaj sustrečy, vidać, nadoŭha zastaŭsia nie zusim zvyčajny padarunak Sofji — «kryž uzdvizalny». Toj kryž jana zhadvała ŭ zaviaščańni, jon zastaŭsia ŭ kaźnie maskoŭskich kniazioŭ.
«Noraŭ baćkaŭ, niasytaja na raspustu»
Za dvaccać hadoŭ Sofja naradziła Vasilu I piaciarych synoŭ i pa mienšaj miery čatyry dački. Pry maskoŭskim dvary na jaje hladzieli skosa — mahčyma, z-za jaje pachodžańnia. U Ćviarskim letapisnym zborniku pra jaje skazana: «Noraŭ maje baćkaŭ, niasytaja na raspustu».
Naradžeńnie Vasila II. Minijaciura z «Licavoha zvodu». Letapis śviedčyć, što rody byli ciažkija. Wikimedia Commons.
Uspomnim, što navat polski historyk Jan Dłuhaš, jaki vysoka caniŭ Vitaŭta, krytykavaŭ jaho za toje, što moh kinuć vojska ŭ pachodzie dy pamčacca da kachanki. A pavodle błytanaha apoviedu Hierbierštejna, Vasil I padazravaŭ Sofju ŭ zdradzie. Padobnyja padazreńni i abvinavačvańni nie byli čymści vyniatkovym: u šlubnaj niaviernaści vinavacili apošniuju Jahajłavu žonku Sofju Halšanskuju, jakaja dla Polščy była jašče bolš čužoj, čym Sofja Vitaŭtaŭna dla Maskvy. Zrešty, niama źviestak, što Vasil I daviaraŭ čutkam: va ŭsich troch svaich zapavietach jon nadzialaŭ Sofju bahatymi ŭładańniami.
Zaviaščańnie Vasila I, jakoje Vitaŭt zaćvierdziŭ u Smalensku ŭ 1423 hodzie, ale nie zaćvierdziŭ sam Vasil (pakinuta miesca dla jaho piačatki, pryviešanaja tolki piačatka Vitaŭta). Rasijski dziaržaŭny archiŭ staražytnych aktaŭ.
Svajackija suviazi Sofji zastavalisia važnym faktaram mižnarodnaj palityki i ŭ druhim dziesiacihodździ XV stahodździa, a kantakty ź Litvoj nie pieraryvalisia, navat kali adnosiny Vitaŭta z Vasilom I akazvalisia napružanymi. Tak, u 1413 hodzie padčas čarhovaha pracesu Polščy i Litvy z Teŭtonskim ordenam z-za Žamojci Sofja zajaviła ab svaich spadčynnych pravach na Vialikaje Kniastva Litoŭskaje. A ŭ kancy taho ž hoda jana razam z dačkoj haściavała ŭ baćki ŭ Trokach, dzie jaje zaśpieŭ burhundski rycar Hilbier de Łanua.
Padarožnik nie nazyvaje imia dački; vierahodna, heta była Hanna, zaručanaja sa spadkajemcam vizantyjskaha pasadu Iaanam Paleałoham, budučym impierataram Iaanam VIII. Jana prybyła ŭ Kanstancinopal tolki ŭ 1414 hodzie, kali impieratar Manuił II adpraviŭsia abjazdžać reštki svajoj impieryi i pakinuŭ Iaana na impieratarskim tronie. Dziakujučy hetamu niekatoryja hrečaskija krynicy nazyvajuć jaje «impieratrycaj». Adnak u 1417- m Hanna pamierła ad čumy, tak i nie dažyŭšy da ŭzychodu Iaana na pasad. Ale i paśla hetaha suviazi Vizantyi i z Maskvoj, i ź Litvoj zachoŭvalisia: tak, praź niekalki hadoŭ paśla śmierci Hanny italjanski navukoviec, padarožnik Krystafara Buandelmonci padaryŭ Vitaŭtu vialikuju pierhamientnuju kartu Kanstancinopala. Inšaja dačka Vasila i Sofji, Anastasija, u 1417 hodzie vyjšła zamuž za słuckaha kniazia Alelku Uładzimiraviča — i hetaje viasielle znoŭ-taki było spravaj ruk Vitaŭta. Choć jon prychodziŭsia Anastasii dziedam, u Vialikim Kniastvie Litoŭskim jana zasłužyła mianušku «maskoŭka».
Ale z usich dynastyčnych spraŭ naščadkaŭ Ivana Kality bolš za ŭsio Vitaŭta cikaviła, chto atrymaje ŭ spadčynu maskoŭski stalec: syn Vasila I (i ŭnuk samoha Vitaŭta) ci źvianiharadski kniaź Juryj, brat Vasila I. Ich baćka Dźmitryj Danski, pamirajučy ŭ 1389-m, zaviaščaŭ Juryju vialikaje kniažańnie ŭ vypadku śmierci Vasila.
Jakraz u kancy druhoha dziesiacihodździa XV stahodździa, nieŭzabavie paśla naradžeńnia Vasila Vasileviča, pačałosia čarhovaje zbližeńnie Litvy z Maskvoj. Vitaŭta nie na žart ustryvožyli ŭcioki jaho daŭniaha sapiernika Śvidryhajły (hł. pra hetaha kniazia artykuł u № 1/2018 «Našaj historyi») sa źniavoleńnia, dzie toj prasiadzieŭ bolš za vosiem hadoŭ. Nadziei Vitaŭta na toje, što mitrapalit Hryhoryj Cambłak padparadkuje svajoj carkoŭnaj uładzie ŭsiu Ruś i damožacca unii z Katalickaj carkvoj, nie spraŭdžvalisia. U 1420 hodzie rymski karol Žyhimont Luksiemburhski prysudziŭ Žamojć Teŭtonskamu ordenu, i stała jasna, što čarhovaja vajna z kryžakami — pytańnie času.
U svaju čarhu, braty Vasila I nie hatovyja byli pryznać svaim uładarom jaho małoha syna, a zdaroŭje maskoŭskaha kiraŭnika ŭsio horšała. Kali ŭ 1422 hodzie jašče abmiarkoŭvalisia pierśpiektyvy jaho źjezdu ź Vitaŭtam, to ŭ pačatku 1423- ha jon užo nie pajechaŭ da cieścia ŭ Smalensk, a adpraviŭ tudy Sofju z vaśmihadovym synam Vasilom. Tym samym paŭtarałasia situacyja 25-hadovaj daŭniny.
Uśled za kniahiniaj i kniažyčam da Vitaŭta prybyli mitrapalit Focij i dziak Alaksiej Stramiłaŭ, jakija pryvieźli litoŭskamu haspadaru zaviaščańnie jaho ziacia. I Vitaŭt zaćvierdziŭ jaho, pryviesiŭšy piačatku. Sprava była nastolki važnaj dla Vitaŭta, što dziela pajezdki ŭ Smalensk jon achviaravaŭ sustrečaj z rymskim karalom Žyhimontam Luksiemburhskim, pasłaŭšy na jaje svaich daradcaŭ.
Udava
Vasil I pamior 27 lutaha 1425 hoda — u 53 hady, u razhar vialikaj epidemii vospy.
Maskoŭski tron atrymaŭ u spadčynu jaho z Sofjaj syn Vasil Vasilevič, ale, jak i možna było čakać, ab svaich pretenzijach pasprabavaŭ zajavić Juryj Dźmitryjevič. Na čas prymiryć kniazioŭ dapamahło tolki pasiarednictva mitrapalita Focija i vystupleńnie inšych svajakoŭ na baku Vasila. Udzieł Vitaŭta źvioŭsia da kansultacyj ź im: sam jon u hety krytyčny dla svajho ŭnuka momant byŭ zaniaty zusim nie maskoŭskimi, a polska-ordenskimi spravami i akruhleńniem svaich uładańniaŭ na Padlaššy. Ale viadoma, što ŭ dalejšym Sofja adyhryvała značnuju rolu ŭ zachavańni maskoŭskaha pasadu za małym Vasilom.
Vitaŭt byŭ zacikaŭleny va ŭkniažańni ŭnuka jašče i tamu, što heta dazvalała jamu ažyćciavić svaje płany na Rusi, nie aścierahajučysia procidziejańnia Maskvy (možna ŭspomnić choć by daŭno zadumany pachod na Pskoŭ letam 1426 hoda). A ŭdava-kniahinia była svojeasablivaj harantyjaj hetaha. Uspomnim, što samastojny i enierhičny Juryj byŭ «pabracimam» Śvidryhajły Alhierdaviča — daŭniaha i časam niebiaśpiečnaha supiernika Vitaŭta (mahčyma, Juryj i Śvidryhajła byli taksama švahrami: ažanilisia z dočkami smalenskaha kniazia Juryja Śviatasłaviča). Nieviadoma, jak skłaŭsia b los Sofji ŭ vypadku prychodu Juryja da ŭłady. Toj ža Śvidryhajła, staŭšy vialikim kniaziem litoŭskim paśla śmierci Vitaŭta, «zamaryŭ u niactvie», heta značyć u hanarovym pałonie, jaho ŭdavu Ullanu…
Uletku 1427 hoda Sofja pabyvała ŭ Vitaŭta ŭ Miensku, kali toj vypraviŭsia ŭ svaje ŭschodnija vałodańni — «dalokija ruskija ziemli», dzie jamu prysiahnuli razanskija i navasilska-adojeŭskija kniazi. Jak pisaŭ krychu paźniej sam Vitaŭt, Sofja z synami, vałodańniami i paddanymi pieradałasia «pad apieku, kiravańnie i abaronu» baćki, a paśla zaprašała jaho ŭ Maskvu, ale jon nie pajechaŭ: treba było śpiašacca ŭ Kijeŭ, a zatym na Vałyń i na zapłanavanuju sustreču ź Jahajłam.
Stanovišča Sofji i jaje syna ŭmacavałasia ŭ nastupnym hodzie, kali pamior jašče adzin brat jaje muža, dźmitraŭski kniaź Piotr. Jaho 54-hadovamu bratu Juryju nie zastałosia ničoha inšaha, jak pryznać siabie «małodšym bratam» svajho 13-hadovaha plamieńnika.
Paśla śmierci Vitaŭta ŭ 1430 hodzie kanflikt unutry Maskoŭskaha kniastva razhareŭsia z novaj siłaj. U 1431 hodzie Vasil II i Juryj Dźmitryjevič adpravilisia ŭ Ardu da chana Ułuh-Muchamieda. Toj vydaŭ jarłyk na vialikaje kniažańnie Vasilu, i ŭ kastryčniku 1432 hoda va Uładzimiry chanski pasoł pravioŭ jaho intranizacyju.
Skandał na viasielli jak nahoda dla hramadzianskaj vajny
Prykładna tady ž Sofja abrała svajmu synu niaviestu — Maryju, dačku baroŭskaha kniazia Jarasłava Uładzimiraviča, jaki niekali žyŭ u Litvie. Viasielle, jakoje adbyłosia 8 lutaha 1433 hoda, adznačyłasia skandałam: na kniaziu Vasilu Kasym, synie Juryja Dźmitryjeviča, adzin z bajaraŭ paznaŭ kaštoŭnuju relikviju — załaty pojas, što niekali naležaŭ Dźmitryju Danskomu, a zatym dastaŭsia dačce mahutnaha bajaryna Ivana Dźmitryjeviča Usievałoža, žoncy Vasila Kasoha. Sofja zahadała źniać pojas z Vasila. Aburany Vasil Kasy sa svaim bratam Dźmitryjem Šamiakam pakinuli viasielle i źjechali da svajho baćki ŭ Halič. Hetaja abraza pakłała pačatak 20-hadovaj hramadzianskaj vajnie ŭ Maskoŭskim kniastvie.
Sofja zryvaje pojas z Vasila Kasoha na viasielli svajho syna. Karł Hun, 1861 hod. Wikimedia Commons.
Juryj dvojčy braŭ Maskvu paśla bitvaŭ, prajhranych Vasilom. U pieršy raz, viasnoj 1433 hoda, pieramožany kniaź razam z maci byŭ adpraŭleny ŭ Kałomnu. U druhi, u sakaviku 1434 hoda, sam Vasil źbieh u Noŭharad, a žonka i maci apynulisia ŭ pałonie ŭ Juryja.
Nieŭzabavie, adnak, Juryj pamior, i maskoŭski pasad viarnuŭsia da Vasila II. Tolki ŭ 1445 hodzie, kali toj trapiŭ u pałon da tataraŭ, Maskvu zaniaŭ Dźmitryj Šamiaka. Jon praduchiliŭ ucioki Sofji ŭ Ćvier i trymaŭ jaje ŭ svaich uładańniach, pakul Vasil nie staŭ atrymlivać vierch u 1447 hodzie.
Zapaviet Sofji
Niezadoŭha da śmierci, pieražyŭšy abłohu Maskvy tatarskim «carevičam» Mazoŭšaj (Azoŭ-Šacham) letam 1451 hoda, Sofja skłała zapaviet. Da kanca žyćcia jana roznymi šlachami nazapasiła vialikija vałodańni — až 52 siały, i bolšaja častka jaje majomaści dastałasia lubimamu ŭnuku Juryju, jaki kiravaŭ abaronaj Maskvy ad Mazoŭšy, a paśla staŭ dźmitraŭskim kniaziem.
Cikava, što ŭ tekście zapavietu niama daty. Dakładnaja data — 2 listapada 1451 hoda — źmiaščajecca ŭ prypiscy pisca, mitrapaličaha dziaka Andreja Jarłyka, napisanaj na ujhurskaj movie. U siaredzinie XV stahodździa maskoŭskija dziaki niaredka pakidali ujhurskija manahramy ci navat nievialikija prypiski na hramatach, jakija jany rychtavali. Litoŭskija kancylaryi nie viedali ničoha padobnaha.
Kniahinia zaćvierdziła zaviaščańnie, pryviesiŭšy da jaho svaju piačatku. U Vialikim Kniastvie Maskoŭskim u XV stahodździ časta vykarystoŭvalisia piačatki z antyčnych hiemaŭ ź mifałahičnymi siužetami.
Sofja pamierła ci to 15 červienia, ci to 5 lipienia 1453 hoda, pryniaŭšy postryh pad imiem Sinklicikija. Jana była pachavana ŭ sabory Vaźniasienskaha manastyra ŭ Maskoŭskim kramli, pobač sa śviakruchaj Jeŭdakijaj Dźmitryjeŭnaj. Paśla pobač z Sofjaj lehła jaje niaviestka Maryja Jarasłaŭna. Prykładna praz paŭstahodździa chtości «invientaryzavaŭ» pachavańni vialikich kniahiń i nadrapaŭ na sarkafahu: «Sofja inaka». Hety nadpis — toje niamnohaje, što dajšło da našych dzion ad pachavańnia dački Vitaŭta.
U 1929 hodzie, napiaredadni razbureńnia Vaźniasienskaha manastyra, navukoŭcam udałosia abśledavać jaho i na svaich plačach pieraciahnuć sarkafahi maskoŭskich kniahiń u Archanhielski sabor. Kostki, skuranyja tufli niabožčycy dy hliniany rytualny sasud — voś što pabačyli navukoŭcy ŭ marmurovym sarkafahu Sofji. Adnak jana pakinuła pa sabie značna bolš — nie budzie pierabolšańniem skazać, što bieź jaje ŭvieś los Uschodniaj Jeŭropy skłaŭsia b inakš.