Viadoŭca sa sceny: Ździejśniłasia pradkazańnie haziety «Naša Niva», zroblenaje ŭ 1910 hodzie!
«Pryjdzie čas, kali pamiać pra Ihnata Bujnickaha budzie śviatoj dla ŭsich! I hetaja siońniašniaja ŭračystaść — śviedčańnie tamu! Pamiać pra Ihnata Bujnickaha — darahaja dla ŭsich!»

U Prazarokach (Hłybocki rajon) prajšło śviata ŭ honar 155-ch uhodkaŭ z dnia naradžeńnia zasnavalnika prafiesijnaha biełaruskaha teatru Ihnata Bujnickaha.
Kali aŭtaru hetych radkoŭ prapanavali skłaści kampaniju — pajechać u Prazaroki na ŭračystaść, to było pradčuvańnie niejkaha masavaha mierapryjemstva, va ŭsialakim razie, kali nie dziaržaŭnaha maštabu, to choć abłasnoha. Usio ž — 155! A pryjechali — pusty prykaścielny plac! Praŭda, ź dziasiatak kamiersantaŭ, sa svaimi handlovymi namiotami, dziciačymi atrakcyjonami ŭsio ž było.
Pakul usio pačniecca, zavitaŭ u kramu «Dukat», što na prykaścielnym placy — nabyć napoju, bo śpioka.
— Nie baču ŭ vašaj vioscy śviata! Usio ž — jubilej! — kažu pradaŭcu, jakaja ŭ pustoj kramie hladzieła na mianie pažadliva, — choć by niešta kupiŭ.
— Usie na bulbie! Dy j dla kaho śviata? Adny sastarełyja piensijaniery! Usie Prazaroki — dzieści 300 čałaviek…
— A vaš «Dukat» — dziaržaŭnaja ci pryvatnaja krama?
— Dziaržaŭnaja! Tut ža pobač «Taler» — pryvatnaja. Dyk rašyli, kab była «kankurencyja», nazvali našuju «Dukat»! — tłumačyć pradaviec.
Pieršaje ŭražańnie, jak stałasia, było pamyłkovaje. Uvieś narod prysutničaŭ na imšy ŭ kaściole, pry hetym, jak mnie skazali, u ksiandza i dzień narodzinaŭ.
Paśla kaścioła — za dva dziasiatki krokaŭ — narod pierajšoŭ u Dom kultury.
Mahu nazvać kolkaść ludziej, jakaja prysutničała, z dakładnaściu 99%. 132 — stolki miescaŭ u zale, plus ź dziasiatak ludziej, jakija stajali ŭ prachodach. To bok, jak dla vioski (oj, ahraharadka) — vialikaje śviata!
Pryvitalnaje słova ad kiraŭnictva rajona pramoviła Taćciana Małatoŭnik, namieśnik staršyni rajvykankama pa sacyjalnych pytańniach. Zhadaŭšy pry hetym, što Hłyboččyna — radzima dziasiatkaŭ vybitnych ludziej, jakija pakinuli svoj važki śled u historyi Biełarusi. Nahadała, što Hłyboččyna jość radzimaj i dla Vacłava Łastoŭskaha, palityka, historyka, litaratara, Kłaŭdzija Duž-Dušeŭskaha, hramadska-kulturnaha dziejača, architektara, dypłamata.
Stała ŭžo dobraj tradycyjaj — hłybockija čynoŭniki nie curajucca na scenie rodnaj movy.
Na scenie vystupili ŭdzielniki mastackaj samadziejnaści Damoŭ kultury Hłybockaha rajona, a taksama artysty miascovaha Doma kultury, jakija prademanstravali tancy i praśpiavali lubimyja biełaruskija pieśni Ihnata Bujnickaha, što byli ŭ repiertuary jaho teatralnaj trupy.
Adzinaje zasmučeńnie — pieryjadyčna, raz na 2-3 hady, pryjazdžajučy ŭ Prazaroki, bačyš, jak šykoŭnaje i viadomaje niekali miastečka pastupova pieratvarajecca ŭ nieprykmietny ahraharadok.
Paśpilvali viekavyja jasieni i klony. Niejak stała pusta i niaŭtulna. A samaje hałoŭnaje, paznosili šmat cikavych miestačkovych budynkaŭ. Hadoŭ dziesiać tamu ja prajšoŭsia ad kaścioła pa Centralnaj vulicy — kiłamietry paŭtara — až da čyhunačnaha prypynku «Palevačy». To ŭsia vulica ŭjaŭlała teatralnuju sceničnuju placoŭku časoŭ Ihnata Bujnickaha. Ciapier tut stajać typovyja, ź biełaj cehły, «ahraharadkovyja» damki. I stała «krasiva»!
Darečy, u Prazarokach — 6 vulicaŭ i nivodnaj savieckaj nazvy:
Litoŭskaja, Połackaja, Aptečnaja, Centralnaja, Vakzalnaja, Sadovaja.
Kamientary