U lasach Hrodzienščyny pabačyli redkaha dla našych miaścin źviera. U abjektyŭ fotapastki trapiŭ šakał.

Kadry byli zrobleny kala admysłovaj pastki z prynadaj, jakuju palaŭničyja pakidajuć, kab vymanić drapiežnika i čakać jaho ŭ zasadzie.
Hałoŭnaje adroźnieńnie šakała ad vaŭka — heta jaho pamiery: jon značna mienšy, maje bolš vostruju mordu i karotki chvost. Charčujecca hety drapiežnik u asnoŭnym drobnymi žyviołami, ptuškami i padłaj.
Dla biełaruskich lasoŭ šakał pakul zastajecca redkim hościem. Jon adnosicca da hetak zvanych nienarmavanych vidaŭ žyvioł. Heta aznačaje, što palavać na jaho možna bieź śpiecyjalnaj licenzii, nijakich limitaŭ na adstreł hetaha źviera ŭ zakanadaŭstvie nie praduhledžana.
Šakał — paŭdniovy vid, jaki tradycyjna nasialaje terytoryi Azii, Blizkaha Uschodu, Bałkanskaha paŭvostrava i Kaŭkaza. Našy lasy z surovymi zimami i hłybokim śnieham zaŭsiody byli dla jaho nieprydatnymi.
Adnak hłabalnaje źmianieńnie klimatu dazvoliła drapiežniku prasoŭvacca na poŭnač.
-
«Šanoŭnyja siabry, dziakuju vam za padtrymku». Rasijski błohier Illa Varłamaŭ u intervju zhadaŭ Biełaruś i biełaruskuju movu
-
Błohierka, što pierajechała ź Piciera pad Minsk, skardzicca, što nivodzin zabudoŭščyk nie źviarnuŭsia da jaje pa rekłamu
-
Staražytnyja suśliki jeli miasa mamantaŭ. Dokaz znajšli ŭ ich kakaškach
Kamientary
[Zredahavana]