Hetyja chłopcy — pieršyja parastki sapraŭdy biełaruskaha, a nie savieckaha vojska. U ich vačach, na ich junačych tvarach toje, na što mnohija z našych suajčyńnikaŭ pačali zabyvacca: hodnaść! I ŭrešcie rešt pieramohuć jany, a nie tyja, chto vyrašyŭ pakarać ich za patryjatyzm, za adkryta vyjaŭlenuju luboŭ da Baćkaŭščyny.
Žyvie Biełaruś!
I žyvie jana ŭ biełarusach…

Što zatužyli,
voi, mužčyny?
Voli ŭdychnuli — i duch zaniało?
Jak tam i što tam ni stanie z Ajčynaj —
Horaj nie budzie, bo lepš nie było.
Šlach svoj zbłukała Ajčyna ŭ troch sosnach,
Źbiehała šlach čaŭnakom, niby ŭ krosnach,
Kidajučy nieviduščy narod
Z pastki na zachadzie ŭ pastku na ŭschod.
Moža, viduščymi stanuć naščadki?
Šlachu niama. Ni kanca, ni pačatku.
Pryvidam — u pustatu z pustaty —
Rviecca Pahonia ź dziaržaŭnaj piačatki,
Niepadkavanyja bje kapyty.
Kamientary