Nie čapaj Horadniu: niebiaśpiečna
Tak ličyć miascovy amatar historyi, piša na svaim błohu Siarhiej Astraviec.
Čuŭ pra čarhovaha čynoŭnika? — zapytaŭsia jon u mianie pieramožna. Čuŭ, i što? A ty dumaješ — chto kinuŭ u śmietnicu podpisy ludziej, jakija prasili nie raburać kamianicu — pomnik architektury admietny? Napraŭdu? Nia viedaŭ. Cynična ŭkinuŭ, demanstracyjna, i voś bačyš. Baču. I razburyli nachabna, dziorzka, navidavoku ŭsiaho horadu, ni na što i ni na kaho nie zvažajučy: my tut haspadary!
Ty dumaješ isnuje niejkaja suviaź, nia prosta źbieh akaličnaściaŭ? — pytajusia ŭ jaho. Ja tabie stolki prykładaŭ nazavu, što zabudziešsia na ŭsiaki źbieh, adkazvaje. Nazavi, kažu. Pačniem sa Ściapana Batury. Što? Heta ž moj ulubiony histaryčny persanaž, karol haradzienski. Jon ža Faru Vitaŭta pierabudavaŭ z draŭlanaj u muravanuju, za dva hady ŭsiaho! A što jon z zamkam zrabiŭ? — pytajecca. Zamak taksama pierabudavaŭ. Ale ž heta byŭ hvałt nad siarednieviečnym zamkam, jon jaho ŭ pałac pierarabiŭ! Nu j što? A toje, što pierarabiŭ, hod pažyŭ u im i pamior.
Hetym amatar historyi mianie nie pierakanaŭ. Karol Faru Vitaŭta ŭzmacniŭ, a niekatoryja, viedaješ, zrujnavali jaje. Tak! — abradavaŭsia jon: A znaješ — to ź imi było potym? Što? Kiepska skončyli jany, voś. Ja tabie bolš skažu: a toj čynoŭnik, što razburyŭ ceły kvartał, kab pastavić abłvykankam, adrazu pajšoŭ na padvyšeńnie i chutka pamior źnianacku. Tut ja nie piarečyŭ, sam pra takoje čuŭ. Dalej, kaža, heny, jakoha zastrelili, pamiataješ? Pamiataju, ale ž jon, zdajecca, horad asabliva nie čapaŭ. Nie čapaŭ? A stary vakzał čyhunačny, ha?!
Tak, vakzał, sapraŭdy ŭłady razburyli. Našaja «Pachodnia», prafesar Tkačoŭ sprabavali piarečyć, ale chto ž kali ŭ nas ludziej słuchaŭ? Baču: amatar historyi nasamreč sabraŭ daśje. Jon jašče nahadaŭ pra inšaha vialikaha načalnika, što pamior na svajoj pasadzie. Ja sprabavaŭ zapiarečyć: jon ža ničoha nie paśpieŭ razburyć! Ale ž zatoje śviatkavańnie ŭhodkaŭ carskaj huberni padrychtavaŭ!.. I heta praŭda, nie paspračaješsia.
Amatar historyi na astaču mnie nazvaŭ drabniejšy prykład: źviartalisia da čynoŭnika sa skarhaj, što restaŭracyju ŭ horadzie levaj nahoj robiać, što ź biełaruskaj movaj zusim drenna, a trapili vypadkova na jahonaha svajaka. A toj pačaŭ vychoŭvać: ja vas preziraju, kaža, vy pradalisia Zachadu za dałary, vy nie patryjoty. Vam usio kiepska! Naplavaŭ, karaciej, u dušu. Jon — «patryjot». Samaje cikavaje: vielmi chutka čynoŭnik hety vylacieŭ z davoli vysokaha kresła, niejkaj, zdajecca, łaźniaj ciapier zahadvaje.
Kamientary