12 lutaha paetu, miedyku i dysidentu Alesiu Naŭrockamu spoŭniłasia 75 hadoŭ.
Žalezny stoł. Vam tak niazvykła.
Z usich bakoŭ trymajuć vas.
Raskołvajecca ad kryku
u akušerki hałava.
Što ž, ruki my zaśpirtavali,
i nam ciapier patuh čakać.
Kryčycie, jak da vas kryčali
i buduć paśla vas kryčać.
Vy sami ź vioski. Vam siamnaccać.
Dacent vas prypisaŭ u Minsk.
Byli za niańku. Uśmichacca
vam staŭ taho dacenta syn.
Što jon žanaty byŭ, — vy znali.
Vy znali, što jon mieŭ siamju.
I ŭsio ž vy hetak splusavali
ź jaho ŭśmieškaju svaju,
što zaraz zvonki kryk udaryć
i uśmichnucca ŭsie vakoł…
E, nie harujcie! Šmat chto maryć
Patrapić na taki voś stoł.
Ja znaju, što niepadaloku
dziaŭčyna jość, žyvie adna —
pakinutaja, adzinokaja…
A čas nie dremle. Sivizna
asiadzie chutka joj na skroni
na pyšnaść čarnavatych kos.
Mužčyny na svajoj dałoni
jašče jaje trymajuć los.
Toj, chto prynieści moh by łasku,
travoj pakryty ŭ poli śpić,
ź jaho prabitaj ŭ poli kaski
u nieba žaŭranak lacić.
Joj śnicca vaša dola časam,
jak hłyb niabiesnaj siniavy,
jana b nie vojknuła ni razu,
kab tolki lehčy tam, dzie vy.
Što ž, ruki my zaśpirtavali,
i nam ciapier patuh čakać.
Kryčycie, jak da vas kryčali
i buduć paśla vas kryčać.
Ciapier čytajuć
Kala Safii ŭ Połacku pastavili pomnik lotčykam Ničyparčyku i Kukanienku. Ale navat nie samalot toj madeli, na jakoj jany zahinuli, a aerapłan stalinskaha času
Kamientary