Kastuś Travień, Vorša
Tema, uźniataja sp.Piatrom Łamanam u artykule “Kampot z chrenam” (“NN” ad 18 kastryčnika), vielmi aktualnaja.
Sapraŭdy, aktor nacyjanalnaha teatru, jaki daskanała nie vałodaje biełaruskaj movaj, — prafesijna nieprydatny. Tamu my i nia bačym našych aktoraŭ u kinematohrafie, na telebačańni.
Nas, stałych hramadzian, užo nie cikavić čužoje. Za svajo doŭhaje žyćcio my stamilisia ad čužoha. My chočam havaryć pra svajo, karystacca svaim, pieražyvać za svaich, lubić svajo, bierahčy svajo, žyć svaim. My ŭžo zrazumieli, što čužoje žyćcio niedasiažnaje, kolki ni praciahvaj ruki i ni hladzi hałodnymi vačyma. Što jość u nas svajo ščaście, dla nas jano adzinaje, Boham dadzienaje.
Mova patrebna – kab u burlivym žyćciovym mory svoj paznaŭ svajho. Voś vam i ŭsia Nacyjanalnaja Ideja – lubić Svajo. Padtrymlivać Svaich. Karystacca Svaim. Bierahčy Svajo. Žyć Svaim. Zmahacca za Svajo.
Ułada, rasiejskamoŭnaja biełaruskaja intelihiencyja, aktory Viciebskaha nacyjanalnaha teatru – usie jany curajucca movy i tym samym naŭmysna pieraškadžajuć nam lubić siabie. I ŭzamien lubovi da siabie naradžajecca varožaść da čužoha.
Kamientary