Jakaja rola Vilni ŭ budučaj biełaruskaj identyčnaści? Razvažaje Hanna Sajkoŭskaja.
Vilnia. Staradaŭniaja stalica VKŁ — siaredniaviečnaj biełaruskaj dziaržavy. Centr biełaruskaha nacyjanalnaha adradžeńnia pačatku XX stahodździa. Tut, u litaraturnym asiarodku «Našaj Nivy» na čale z bratami Łuckievičami, naradziŭsia «prajekt Biełaruś», pačatkovym etapam jakoha stała abviaščeńnie BNR z BSSR, a kančatkovym — utvareńnie suvierennaj Biełarusi. Adnak
siońnia biełaruskaja prysutnaść u Vilniusie, stalicy niezaležnaj Litvy, niezaŭvažnaja niaŭzbrojenamu voku.
U supierpapularnym turystyčnym dapamožniku pa horadzie słynnaha litoŭskaha litaratara, prafiesara Jielskaha univiersiteta ZŠA Tomasa Viencłavy jašče možna sustreć zhadki pra «Našu Nivu», Kupału z Kołasam dy niekatorych inšych biełarusaŭ. Adnak u anhielskim pierakładzie knihi nas nazyvajuć pa‑saviecku Byelorussians (zamiž Belarusians), a na palicach kniharniaŭ pobač ź litoŭska‑, anhielska‑, rasijska‑ i polskamoŭnymi daviednikami biełaruskamoŭnych niama.
Kali adnojčy ja pryhladałasia da akvarelek ź vidami horada na znakamitaj mastakoŭskaj halerei la carkvy sv. Mikałaja, adzin z aŭtaraŭ pačaŭ ź impetam tłumačyć, jakija histaryčnyja abjekty vyjaŭleny na karcinach: «Vostruju Bramu biełarusy jašče trochi paznajuć, ale zvyčajna nie viedajuć dzie što».
Biełarusy nie viedajuć Vilni, i jana ich nie nadta cikavić.
Tak, ciapier tam mieścicca vykinuty ź Biełarusi Jeŭrapiejski humanitarny univiersitet, jaki sioleta vypuściŭ pieršych vilenskich bakałaŭraŭ. Adnak biełaruskaj movy na vułkach usio adno nie čuvać, choć značny adsotak karennaha vilenskaha nasielnictva — etničnyja biełarusy. Mnohija ź ich pryličvajuć siabie da palakaŭ, inšyja, jak i 100 hadoŭ nazad, da tutejšych. Adzin znajomy raspaviadaŭ, jak ad vilenskaj pary siarednich hadoŭ bieź cieniu ironii pačuŭ: «My tutejšyja». Bolšaść ža tych, chto pryznaje ŭ siabie biełaruskaje pachodžańnie, u pobycie karystajecca rasijskaj movaj.
«Radzina majoj maci z Homielščyny i Mahiloŭščyny, ale biełarusam siabie nie liču. Napeŭna, hramadzianinam śvietu, — raspaviadaje pry znajomstvie la bramy kaścioła sv. Bartałamieja (ci nie adzinaha, dzie adpraŭlajucca rehularnyja słužby pa‑biełarusku) chłopiec hadoŭ 25. Pa‑rasijsku jon havoryć upeŭniena, ale z małavyraznym akcentam. — Voś viarnuŭsia damoŭ paśla troch hadoŭ navučańnia za miažoj i adčuŭ, što Vilnius — samy luby horad».
Źmirycca sa strataj
Biełaruskija litaratary pa‑raniejšamu ciešać siabie dałučanaściu da Vilni. «Nam kažuć: Vilnia ciapier čužaja, i my tut čužyja, bo Vilnia — adrezanaja łusta. Ale što možna adrezać ad kryvi, ad pamiaci, ad dušy? Vilnia, badaj, taja samaja, što i zaŭsiody, — horad, dzie niama čužych, a jość inšyja. My — inšyja», — letucienić ź Vilni pieršy redaktar adrodžanaj «Našaj Nivy» Siarhiej Dubaviec.
«Dla biełarusa Vilnia jak była, tak i zastałasia stalicaju, tolki nie palityčnaj i nie administracyjnaj, nie navukovaj i nie haspadarčaj… Vilnia — artystyčnaja stalica.Jana — stalica dla mastakoŭ i paetaŭ, dla litarataraŭ i historykaŭ kultury», — zapeŭnivaje ź Minska litaratar Adam Hłobus.
Adnak biełaruskija vierniki ładziać pilihrymki ŭžo nie da Maci Boskaj Vastrabramskaj, a da Maci Božaj Budsłaŭskaj.
Maładaja hienieracyja biełarusaŭ nie ŭjaŭlaje stalicu Biełarusi nidzie, aproč Minska.
«Pazbaviŭšy Biełaruś Vilni, kiraŭniki rasijskaj dziaržavy pakinuli nas biez mahutnaha histaryčnaha apłotu, pa sutnaści, adrezaŭšy ad zachodniaj cyvilizacyi i šmatviakovych jeŭrapiejskich tradycyj,— raspavioŭ u intervju TUT.BY doktar histaryčnych navuk Zachar Šybieka. — Ale, narešcie, treba źmirycca sa strataj Vilni, bo ŭ palitycy nie byvaje histaryčnaj spraviadlivaści».
…I stać biełarusami
«Biełarusy majuć adnu supolnuju ź litoŭcami rysu: jany marudnyja, ale mohuć źmianicca za niekalki dzion. I hetaja pieramiena moža adbycca navat bolš udała, čym va Ukrainie, bo Biełaruś mienšaja i bolš manalitnaja za jaje kraina», — pisaŭ čatyry hady tamu Tomas Viencłava. Ale dla taho, kab prahnoz znakamitaha litoŭca spraŭdziŭsia, varta vykanać umovu, ahučanuju na niadaŭnim źjeździe biełarusaŭ śvietu šviedskim ambasadaram Stefanam Eryksanam: «Pierš čym pačuvać siabie jeŭrapiejcam, dla pačatku treba stać biełarusam».
Čamu Vilnia nie stała našaj?
Z knihi Cimaci Snajdera «Rekanstrujavańnie nacyjaŭ: Polšča, Ukraina, Letuva, Biełaruś (1569—1999 hh.):
«Pavodle pierapisu nasielnictva Rasijskaj impieryi ŭ 1897 h., u Vilenskaj hubierni na biełaruskaj razmaŭlała bolš žycharoŭ, čym na ŭsich astatnich movach razam. U Vilenskaj, Mienskaj, Haradzienskaj, Mahiloŭskaj, Viciebskaj hubierniach — pamiežnych terytoryjach histaryčnaje Litvy — pa‑biełarusku razmaŭlali try čverci nasielnictva. U XX st. hetaja «etničnaja supolnaść» nie stvaryła madernaj nacyi. U paraŭnańni ź litoŭskim i polskim paśpiachovym dośviedam paraza biełaruskaj idei dapamahaje zrazumieć, što ŭsio ž taki treba nacyjanalnym rucham dla pieramohi. Kali b pośpiech zaležaŭ ad viernaści tradycyjam Vialikaha Kniastva ci ad kolkaści nośbitaŭ movy, biełarusy mieli b bolš padstavaŭ dla aptymizmu, čym usie astatnija. Niaŭdača biełaruskaha ruchu — vynik vypadkovaha źbiehu hramadska‑palityčnych abstavinaŭ, jaki nie vytłumačyć z hledzišča teoryi nacyjanalizmu».
Kamientary