Paštovaja skrynka
Ludmile H. Nielha apisvać adčuvańni. «Strašennaja pa svajoj biezvychodnaści dumka, što ŭsio daremna» nasamreč nia strašyć. Nazyŭny hety fatalizm nie prajmaje. Praŭdapadabienstva vobrazu budujecca na ŭskosnych dokazach, a nie na biespadstaŭnych prysudach. Nie skažycie mnie, što ja złačynca, a dakažycie mnie heta — kab ja Vam pavieryŭ.
Jaŭhińni K. Toje samaje. Pryhožaja nazva pieravažvaje ŭvieś tvor. Pasprabujcie napisać nie abrazok, nia prypavieść, nie impresiju, a apaviadańnie, «banalnaje, jak śmierć sielanina».
Š.U., Hareźlivamu Siarhieju. Na žal, niearyhinalna.
Francišku ź Niaśvižu. Toje samaje. Lepš by Vy napisali ad imia taho, kaho pabačyli ŭ zaśniežanym poli z vakna načnoha aŭtobusa. Tym bolš, što «lepiej adzinota ŭ poli, čym adzinota ŭ natoŭpie».
Alenie Ja. Kožny pierakład musić być niečym matyvavany. Peŭnyja tvory matyvujuć siabie sami — aryhinalnymi dumkami abo siužetam, ci, skažam, tym, što pastaŭlenyja da jubileju aŭtara. A kab matyvavać publikacyju Vašaha pierakładu Hiese, spatrebiŭsia b «supravadžalny» tvor, jaki b uvodziŭ Hiesavy dumki ŭ kantekst našaha času, našaj sytuacyi, našaj hazety.
Vadzimu B. Idzie śnieh, śviecić sonca, vy abdymajeciesia, niasiecie bajdarku, vakoł vialiki horad, kazačny krajavid... I — ničoha akramia hetaha.
Vitalu S. Pryčyna sapraŭdy ŭ «banalnaj raskrutcy», dziela jakoj patrebnaja niebanalnaja realnaja ekanomika. A ŭ nas jaje niama.
Sieržuku N. Vielmi dobra Vy pišacie pra «nieasensavanaje čakańnie momantu, kali možna budzie vykarystać svoj patencyjał». Tolki ž možna i nie dačakacca. I jašče kažuć, što dva samyja brydkija zaniatki — čakać i dahaniać... Časam zdajecca, što Łukašenka ŭ takich razvahach ni pry čym, abo što jon — tolki «admazka», jakoj ludzi apraŭdvajuć svajo baimstva žyć.
Kamientary