Kultura22

Chmiel u Biełarusi vyroščvaje adna siamja. Tata adradziŭ, naščadki praciahvajuć

Biełarusi varta raźvić ułasnaje chmielavodstva, miarkuje doktar historyi Aleś Bieły.

Cech pierapracoŭki chmielu AAT «Bizon». Fota Pivo.by

Šlubny sajuz Soładu i Chmielu

Samaj staroj pieśniaj u našych susiedziaŭ-palakaŭ ličycca viasielnaja pieśnia pra chmiel:

Oj, chmielu, chmielu, ty bujne ziele,
Nie będzie bez cię żadne wesele,
Oj, chmielu, oj, niebożę,
To na dół, to ku górze,
Chmielu niebożę!

Biełarusu hetaja pieśnia zrazumiełaja bieź pierakładu. A historyki polskaj movy ličać, što joj bolš za 1000 hadoŭ. Značyć, užo tady chmiel byŭ dla słavian adnym z najbolš važnych simvałaŭ ich Suśvietu. 

U našym falkłory padobnych piesień taksama niamała. I jany taksama pieravažna viasielnyja. Jak, naprykład, voś hetaja:

Ciapier budu žanicisia: 
Chmiel na tyčynku ŭžo paviŭsia, 
Jačmień na niŭcy ŭžo naliŭsia, 
Dačuška ŭ mamki nahulałasia, 
A mnie, maładomu, spadabałasia.

A voś jak narodnaja pieśnia vyśmiejvała niežanataha chłopca (abo maładoha na viasielli), paraŭnoŭvajučy jaho ź niaŭdałym pivavaram:

A chto ž u nas niežanaty chodzić? 
Siamionka ŭ nas niežanaty chodzić: 
Jon braŭ chmialok u śviaty dzianiok, 
Saładziŭ soład na piareklecie, 
Myŭ katły na sinim mory, 
Sušyŭ bočki na soniejku. 
Dola jaho niaščasnaja: 
Kozy, oŭcy chmiel pajeli, 
Kury, husi soład padziaŭbli…

I sprava tut nie tolki ŭ tym, što piva było abaviazkovym atrybutam viasielnaha zastolla.

Zdajecca, sam praces pivavarstva simvalična supastaŭlaŭsia ź viasiellem, sa šlubam, sa śviatym sajuzam dvuch supraćlehłych i kankurentnych, ale ŭzajemna nieabchodnych pačatkaŭ — Soładu i Chmielu. Soład (i samo zbožža, piva naohuł, piŭnaja bočka) u narodnym falkłory i tradycyjnaj vobraznaści vystupaje ŭvasableńniem žanočaha — całodkaha! — pačatku i ŭ pivie, i ŭ žyćci naohuł. Nu, a chmiel — pačatak mužčynski.

Stroha kažučy, u pivavarstvie možna było b abyścisia i adnym soładam — taksama było b piva. Saładkavaje, jak nazojlivaja matčyna łaska… ale ŭsio roŭna jano pjaniła b, nasyčała i zdavalniała smahu. Ale ŭsio ž taki ŭ im čahości b brakavała… Jak kažuć: «Djabał soład saładziŭ, dy babie nie dahadziŭ…» 

Urešcie čałaviek zdahadaŭsia, što ŭ pivie brakuje horyčy. A taksama, jak vyśvietlili našmat paźniej, antybakteryjalnaj ustojlivaści — choć, mahčyma, prodki intuityŭna zdahadvalisia i pra heta, tolki nie ŭmieli vykazać navukova.

I siońnia bolšaść hatunkaŭ piva niemahčymaja biez chmielu. Jaki čysta pa-mužčynsku ŭvieś čas kudyści lezie i čaplajecca. Čuli, naprykład, takuju prymaŭku: «Kab na chmiel nie maroz, dyk by tyn pieraros»?

Słavianski pryjarytet

Ahulnym standartam dadavańnie chmielu ŭ piva ŭ Jeŭropie stała nie adrazu. Doŭhi čas u roznych krainach i rehijonach u jakaści aramatyzataraŭ (i častkova antybakteryjalnych srodkaŭ) užyvali samyja roznyja, časta «sakretnyja» ziołki. Navat u historyi biełaruskaha pivavarstva viadomyja ŭ jakaści alternatyvy chmielu bahun, jadłoviec, hvaździki, maciarduška, ajer, «babki» (łaŭrovaje liście) — praŭda, choć kolki masavymi jany nikoli nie byli. 

Zbor chmielu ŭ 1950-ja hady ŭ byłoj vioscy Astravy (ciapier u składzie ahraharadka Michanavičy) Minskaha rajona. Fota pachodzić ź siamiejnaha archiva viadomaha biełaruskaha mastactvaznaŭcy Siarhieja Chareŭskaha, dzied jakoha, Arkadź Paŭłavič Barkoŭski, paśla vajny byŭ hałoŭnym chmielavodam Minskaha rajona, kantralujučy jakaść syraviny i pastavak na piŭzavod «Biełaruś» (ciapierašniaja «Alivaryja»). Na chmielevych płantacyjach pracavali i abiedźvie babuli Chareŭskaha, Helena Symonaŭna Barkoŭskaja i Nastaśsia Kiryłaŭna Chareŭskaja.

Standartnym kampanientam piva ŭ Hiermanii chmiel zrabiŭsia da CHII stahodździa, u Niderłandach — da CHIII-ha, a ŭ Anhlii — tolki ŭ XVI-m. Hałoŭnaj pryčynaj, čamu Reinheitsgebot 1516 hoda, bavarski zakon ab čyścini piva, nadaŭ manapoliju mienavita chmielu, byŭ banalny pratekcyjanizm: bavarskija hiercahi kłapacilisia, kab inšaziemnyja ziołki nie stvarali kankurencyi pradukcyi tutejšych chmielnikaŭ.

Ale ŭ słavian jašče za šmat stahodździaŭ da hetaha skłaŭsia standart abaviazkovaha dadavańnia chmielu i ŭ piva, i ŭ pitny miod.

Pavodle adnoj z hipotez, mienavita słavianie pieršymi zdahadalisia vykarystać chmiel u pivavarstvie, a hiermancy navučylisia hetamu ŭžo ŭ našych prodkaŭ.

Prysmak, jaki nadajuć pivu šyški raśliny Humulus lupulus, urešcie źliŭsia ŭ masavaj śviadomaści z durmanam luboha ałkaholu. Bo inšych ałkaholnych napojaŭ doŭhi čas prosta nie viedali. Vino pryjšło z chryścijanstvam, ale piła jaho asnoŭnaja masa našych prodkaŭ tolki na pryčaście i nie ŭ toj kolkaści, kab ałkahol zakružyŭ hałavu. A harełka stała adnosna dastupnaj tolki ŭ XVII stahodździ. Voś adkul samo toje słova — «zachmialeć». Chmiel usprymaŭsia nie tolki jak simvał mužčynskaha pačatku, ale i jak nośbit ałkaholnaha efiektu va ŭsich viadomych napojach.

Roskvit litoŭskich chmielnikaŭ

Z XVI stahodździa, kali pačaŭsia imklivy rost brovaraŭ u Polščy i svajho chmielu tam pačynaje nie stavać, vyroščvańnie hetaj pracajomkaj i patrabavalnaj kultury ŭ VKŁ zrabiłasia prykmietnaj i prybytkovaj halinoj ekanomiki. Pryvilei na ziamielnyja nadańni fieadałam pačatku XVI stahodździa niaźmienna zhadvajuć: «i sa ŭsimi ich ziemlami pašnymi i bortnymi i ź sienažaciami, i ź lasy, i z dubrovami, i z chmielniki, i z bary, i z łovy źviarynymi i ptašymi…». 

Uborka chmielu. Hraviura ź niamieckaha vydańnia 1889 hoda. Fota Allegro.by

Litoŭskaja mietryka zafiksavała adzin cikavy skandał: u 1508 hodzie smalenski manastyr Śviatoj Trojcy skardziŭsia vialikamu kniaziu Žyhimontu Staromu, što jahonyja ŭradniki nie vydajuć manacham tradycyjnuju štohadovuju mierku chmielu z haspadarskaha skarbu, jak było zaviedziena z časoŭ jaho brata Alaksandra. Žyhimont zahadaŭ adnavić spraviadlivaść. 

U časy, kali pa ŭsioj Jeŭropie prakaciłasia chvala «revalucyi cenaŭ», handal chmielem u VKŁ pačaŭ byŭ zasiarodžvacca ŭ rukach haradskoha kupiectva. Ale mahnaty, tahačasnyja namienkłaturnyja aliharchi, chucieńka apamiatalisia i prybrali hetuju halinu ekanomiki, jak zrešty i inšyja, da svaich ruk, vycieśniŭšy ź jaje zamožnych haradžan. Ustava 1522 hoda, jakaja zabaraniła vilenskim miaščanam handal chmielem, była tolki adnym źvianom u łancuhu ekanamičnych represij suprać zarodkaŭ nacyjanalnaj buržuazii, jakaja ŭ vyniku tak i nie aformiłasia jak kłas.

Bolšaja častka chmielnikaŭ mieściłasia na zachadzie Biełarusi, dakładniej kažučy — u histaryčnaj Litvie.

U 1605 hodzie tolki praz Haradzienskuju mytniu prajšło «343 kamieni, 35 vantuchoŭ i 61 z pałovaj vazy» chmielu. Kali ŭ 1561 hodzie VKŁ uctupiła ŭ Inflanckuju vajnu, mytny zbor za vyvaz chmielu, ustalavany ŭ pamiery «ad kamieniu chmielu dva hrošy», zrabiŭsia adnoj z važnych krynic papaŭnieńnia dziaržaŭnaha skarbu. Treci Litoŭski Statut praduhledžvaŭ dosyć surjoznuju adkaznaść za paškodžańnie chmielnikaŭ: «Chto by kamu chmieliščy padraŭ abo parubaŭ… takovy majeć hvałtu płacici dvanadcać rublej hrošaj. A jeśli by dzierava nie pasiek, tolki chmiel padraŭ, to majeć try rubli hrošaj zapłacici».

«Čaromchi, pasplatanyja viankami chmielu»

Bolšaja častka chmielu tady, vidać, rasła ŭ biaskrajnich lasach Biełarusi i Litvy ŭ dzikim abo napaŭdzikim stanie. Pry tahačasnych ščylnaści nasielnictva i stanie ekanomiki chapała i hetaha. Navat jašče ŭ XIX stahodździ, kali chmiel užo pieravažna kultyvavaŭsia, nie było prablemaj chutka znajści jaho pobač u lesie. Jak piša Adam Mickievič u paemie «Pan Tadevuš»:

A ŭ toj ža čas la ich va ŭsioj krasie biaskoncaj
Litoŭskija lasy šumieli ŭ blasku sonca.
Čaromchi, pasplatanyja viankami chmielu,
Rabiny, što rumiancam maładym hareli.

(Pierakład Piatra Bitela)

Chmiel zvyčajny (Húmulus lúpulus) — vid travianistych šmathadovych raślin rodu Chmiel siamiejstva kanoplevych. Šmathadovaja lijana, ściabło jakoj dasiahaje 7 m u daŭžyniu. Ściabło chmielu ŭjecca pa hadzińnikavaj strełcy, jano čatyrochhrannaje i połaje ŭnutry, karenišča doŭhaje i paŭzučaje. Płod — arech sa śpiralna zhornutym zarodkam, śpieje ŭ žniŭni — vieraśni. Fota Shutterstock.com by New Africa.

U «Panie Tadevušu», darečy, chmiel zhadvajecca sama mieniej 8 razoŭ. Vialiki chmielnik kala panskaha doma va ŭjaŭlenym Saplicovie adyhryvaje vialikuju simvaličnuju rolu ŭ źviazkach pamiž epizodami. U im uvieś čas niechta źnikaje, byccam za kulisami, kali aŭtaru treba pieravieści ŭvahu čytača na nastupny piersanaž i inšuju siužetnuju liniju. Voś jak, naprykład, uciakaje z zachoplenaha Saplicova Pratazy ŭ knizie 8-j:

Praz momant u kanoplach blisnuŭ šapkaj biełaj,
Što, niby hołub, chutka ŭ ciemry pralacieła.
Daŭ vystrał Konaŭka pa joj, dy nie paceliŭ.
Voś tyčki tresnuli — Pratazy ŭžo u chmieli.
«Ja pratestuju!»— kryknuŭ. Nie bajaŭsia bolej,
Bo dalej mieŭ jon rečku, łuh bałotny, pole.

A ŭ peŭny momant paemy Mickievič navat paličyŭ abaviazkovym dać tłumačeńnie vyklučnaj važnaści zaraśnikaŭ chmielu i kanoplaŭ u vajskovaj spravie:

Tamu ŭ čas bitvy ci najezdaŭ, dratavańniaŭ
Baki abodva nie škadujuć namahańniaŭ,
Kab tolki zatrymać kanopli za saboju,
Bo tym jany karysnyja ŭ chvilinu boju,
Što z chmielevym dalej złučajucca splacieńniem,
Spryjajučy atakam dy i adstupleńniam.

Tak što dla kłasičnaha panskaha falvarka «załatych časoŭ» chmiel i chmielnik — taki ž abaviazkovy atrybut, jak i dla tradycyjnych słavianskich viasielnych piesień. 

Kaniec «załatych časoŭ»

U časy, kali pisałasia paema Mickieviča, u Paniamońni byli asabliva viadomyja vialikija chmielniki vakoł Ščorsaŭ, dzie mieściŭsia słavuty brovar hrafaŭ Chraptovičaŭ, dy ŭ Žałudku. Ale ekanamičnaja kanjunktura ŭžo była da ich niespryjalnaj.

Bo spažyvańnie piva, u paraŭnańni z harełkaj, bolšuju častku XIX stahodździa, pad uładaj Rasijskaj impieryi, u nas zaniepadała, a razam ź im i miascovaja kultura chmielu. Usio heta — praz absurdnuju padatkovuju palityku, jakaja addavała jaŭnuju pieravahu harełcy. 

Tolki libieralnyja reformy Alaksandra II 1860-ch spynili hety praces, ale vyniki hetaha stali adčuvalnymi tolki praz pakaleńnie, u 1880-ja. Tady spažyvańnie piva iznoŭ pačało imkliva raści i znoŭ pačali zakładacca pramysłovyja chmielniki. Minskaja hubiernia na rubiažy XIX i XX stahodździaŭ zajmała treciaje miesca ŭ impieryi pa vałavym zbory chmielu. I, vidać, nie tak usia hubiernia, jak pieradusim jaje paŭdniovyja paviety — Pinski i Mazyrski. Jakija susiedzili z Vałynskaj hubierniaj — impierskim lidaram chmielehadoŭli, jakuju tam raźvivali češskija kałanisty. Da taho ž jany mieli bolš ciopły i vilhotny klimat, što vielmi važna dla pramysłovaha chmielu. 

Našym ziemlakam, praŭda, navykaŭ hetaha promysłu ŭžo brakavała. I rašeńniu hetaj zadačy spryjała, naprykład, stvareńnie Piatrovickaj škoły pładavodstva i chmielavodstva ŭ Babrujskim paviecie, pieraviedzienaj paźniej u paviatovy centr — Babrujsk. Staŭka na raźvićcio hetaj haliny była adnoj ź inicyjatyŭ Minskaha tavarystva sielskaj haspadarki, viadomaha takimi svajmi słavutymi postaciami, jak Edvard Vajniłovič i Raman Skirmunt.

Juljan Fałat. Źbirańnie chmielu. 1884 hod. Akvarel na papiery. Nacyjanalny muziej u Varšavie. Fota Europeana.eu.

Savieckija areli

Paśla revalucyi chmielavodstva było adnoj ź pieršych halin, u jakoj pačali pieravažać kalektyŭnyja formy haspadarańnia. Naprykład, pad Kalinkavičami vyroščvańniem chmielu zajmalisia habrejskija sielhaskamuny. Zachavalisia fota mižvajennaha času, na jakich chmiel dahladajuć i źbirajuć ščaślivyja kamunary, usim svaim vyhladam demanstrujučy aptymizm i ŭpeŭnienaść u pieravahach sacyjalizmu.

Ale paśla vajny naša hadoŭla chmielu zaznała čarhovy zaniapad, i tolki ŭ pačatku 1970-ch paznačyŭsia novy ŭzdym. Mienavita tady ŭ stroj uviali bolšaść novych piŭnych brovaraŭ Biełarusi: Połacki, Słucki, Rečycki, Minski № 2 («Krynica»), Brescki.

Tady ž pad Maładziečnam, kala vioski ź simvaličnaj nazvaj Litva, byŭ zakładzieny i pačaŭ prynosić adčuvalnuju addaču chmielnik płoščaj 50 ha, jaki davaŭ 107 ton vysakajakasnaj syraviny štohod. Było i jašče niekalki davoli bujnych: kala inšaj vioski Litva, užo Lachavickaha rajona, a taksama ŭ Kamianieckim i Biarozaŭskim rajonach. Dzie-nidzie rady bietonnych słupoŭ-špaleraŭ i dahetul nahadvajuć pra byłyja maštaby toj hadoŭli. 

Tady Biełaruś vyrablała 0,3 pracenta ad suśvietnaj vytvorčaści chmielu, uzrovień vytvorčaści byŭ naroŭni z Turcyjaj, Kanadaj i Paŭdniovaj Karejaj i ŭtraja bolšy, čym u Aŭstralii. Heta składała 40—50 % ad ułasnych patrebaŭ, a ŭ asobnyja hady navat i bolš. Ale padčas harbačoŭskaj antyałkaholnaj kampanii našy chmielniki, u jaki ŭžo raz, iznoŭ byli daščentu źviedzienyja.

Impartujem, a mahli b sami źbirać

Doŭhi čas u Biełarusi chmielnictvam zajmałasia faktyčna tolki adna siamja — naščadki pijaniera pryvatnaha chmielnictva Valera Antanoviča (pamior u 2016 hodzie). Jany majuć niekalki pradpryjemstvaŭ i vialikija, na dziasiatki hiektaraŭ, chmielniki na Bieraściejščynie — u Małaryckim i Pružanskim rajonach. Tam źbirajuć štohod pad 100 ton chmielu — ale heta nie pakryvaje i blizka patrebaŭ Biełarusi. Siońniašniaje naša pivavarstva pracuje pieravažna na impartnym chmieli. Miž tym my mahli b zaniać i rasijski rynak. Dla paraŭnańnia: susiedniaja Polšča źbiraje štohod 2 500 ton šyšak chmielu, Čechija — 5 500, a Hiermanija — 32 500. 

Chmielevaja płantacyja ŭ Zamšanach Małaryckaha rajona, 2017 hod. Fota Viačasłava Radnienava, Piva.by
Cech pierapracoŭki chmielu AAT «Bizon». Fota Pivo.by

A samaje prykraje (choć u razmovie pra chmiel «prykraść» moža vyhladać niedarečnym kałamburam), što chmiel z usim svaim hłybokim histaryčnym i etnahrafičnym simvalizmam amal nie prysutničaje jak vobraz u siońniašniaj papularnaj kultury, nie vyklikaje ŭ sučasnaha biełarusa anijakich asacyjacyj. U adroźnieńnie ad nas, u Jeŭropie šmat dzie jość muziei chmielu, dzie možna zrazumieć usiu składanaść i šlachietnaść hetaha staražytnaha promysłu, samomu raścierci šyški pamiž palcami, adčuć roźnicu pamiž roznymi hatunkami, prajścisia pamiž radami špaleraŭ i adčuć siabie ŭ roli zborščyka. 

Pryhadvajecca niadaŭni łozunh: «Kultura palapšaje žyćcio». Chočacca spadziavacca, što siarod tych, chto čytaje hety artykuł, znojducca i ludzi, jakija ŭ budučyni zmohuć zabiaśpiečyć Biełaruś i jakasnym chmielem ułasnaj vytvorčaści, i hodnym simvaličnym asensavańniem hetaj staražytnaj i hodnaj kultury.

Kamientary2

  • 1964
    14.09.2024
    Starci na chmelu
  • Uborka chmiela. Dnievnik Džordža Oruełła
    15.09.2024
    2.9.31 do 19.9.31
    Chmielu nužna opora – žierdi ili provołoka futov v diesiať vysotoj; sažajut jeho riadami, v jardie ili dvuch odin ot druhoho. Sborŝik dołžien prosto sorvať pleť i sobrať šiški v korzinu, starajaś, čtoby tuda nie popali lisťja. Na praktikie, koniečno, etoho iźbiežať nielzia, opytnyje sborŝiki, čtoby uvieličiť objem, podkładyvajut stolko lisťjev, skolko vytierpit fiermier. Navykami sbora ovładievaješ bystro; trudnosti – tri: vieś dień stoiš (obyčno my provodili na nohach diesiať časov v dień), tla i povrieždienije ruk. Ot soka chmiela ruki stanoviatsia čiernymi, kak u niehra, smyť možno tolko iłom, a čieriez dień ili dva koža trieskajetsia, stiebli svoimi kolučkami riežut ładoni. Po utram, kohda poriezy jeŝie nie otkryliś, ruki pričiniali mučitielnuju bol, i dažie siejčas, kohda ja eto piečataju (10 oktiabria), śledy vidny. Bolšinstvo ludiej, ubirajuŝich chmiel, zanimajutsia etim ježiehodno s dietstva, rabotajut s mołnijenosnoj bystrotoj i znajut raznyje chitrosti: naprimier, vstriachivajut korzinu, čtoby šiški lehli boleje rychło, i t. d. Uśpiešnieje vsieho rabotali siemji, hdie dvoje ili troje vzrosłych obirali pleti, a para dietiej podbirała opavšije šiški i śnimała so słučajno ostavlennych stieblej. Zakony o dietskom trudie nie prinimajutsia v rasčiet, i dietiej honiajut počiem zria. Žienŝina po sosiedstvu s nami, tipičnaja staroriežimnaja žitielnica Ist-Enda, ponukała vnukov, kak rabov («Pošievielivajsia, Roz, lenivaja dievčonka, podbiraj živieje. Smotri, dobieruś do tiebia, nadieru zadnicu»), pokuda dieti, let šiesti i diesiati, nie padali na ziemlu i tut žie nie zasypali. No rabota im nraviłaś i, dumaju, była nie vriednieje škoły.
    Čto kasajetsia zarabotka, sistiema opłaty była takaja. Dva ili tri raza v dień sobrannoje zamieriajut, i vam połahajetsia opriedielennaja summa (v našiem słučaje dva piensa) za bušiel. Chorošaja pleť dajet połbušiela šišiek, i chorošij sborŝik možiet obobrať jeje minut za diesiať, tak čto tieorietičieski za šiestidiesiatičasovuju rabočuju niedielu možno zarabotať 30 šillinhov. No na praktikie eto nievozmožno.
    ...Ob etom była pieśnia, starucha iz Ist-Enda s vnukami pieli jeje postojanno:
    Čiertovy šiški!
    Čiertovy šiški!
    Mierŝik pridiet, vsie zabieriet,
    Hriebi ich s ziemli, v korzinu kładi,
    Mieriť staniet,
    Miery nie znajet,
    Čtob im pusto było!

Nastaŭnikaŭ pa ŭsioj Biełarusi zatrymlivajuć i vyklikajuć u KDB

Nastaŭnikaŭ pa ŭsioj Biełarusi zatrymlivajuć i vyklikajuć u KDB

Usie naviny →
Usie naviny

Łukašenka patłumačyŭ, čamu ŭ Biełarusi maŭčać, što praź jaje tudy-siudy lotajuć rasijskija šachiedy7

Kaho ź biełaruskaj apazicyi padtrymlivaje rasijski miljanier Nieŭźlin?23

Łukašenka: Napad na Biełaruś — heta Treciaja suśvietnaja vajna, ja nie blefuju18

Nazvali jašče 10 proźviščaŭ vyzvalenych pa pamiłavańni palitviaźniaŭ

Izrail pravioŭ kibierataku na členaŭ «Chiezbały». Pejdžary 1200 bajevikoŭ adnačasova ŭzarvalisia prosta ŭ kišeniach VIDEA27

Sałaŭjoŭ śćviardžaje, što za vybuchi pejdžaraŭ u Livanie adkazny izrailski ahient «Machšyr Kiešer». Rahoča ŭvieś internet5

Šrajbman patłumačyŭ, čym lidarstva Cichanoŭskaj važnaje dla alternatyŭnaj Biełarusi23

Ad vybuchu pejdžara «Chiezbały» paciarpieŭ pasoł Irana ŭ Livanie1

Mark Formelle vypuściŭ kalekcyju ź biełaruskaj vycinankaj2

bolš čytanych navin
bolš łajkanych navin

Nastaŭnikaŭ pa ŭsioj Biełarusi zatrymlivajuć i vyklikajuć u KDB

Nastaŭnikaŭ pa ŭsioj Biełarusi zatrymlivajuć i vyklikajuć u KDB

Hałoŭnaje
Usie naviny →